Na slovíčko s Milanom Zelinkom

Autori

Na slovíčko s Milanom Zelinkom

03. 08. 2016 15:20

Na otázky odpovedá príbehmi a najradšej je, keď sa mu podarí čitateľa rozosmiať. Reč je o Milanovi Zelinkovi, súčasnom slovenskom spisovateľovi z Humenného. Jeho pohľad na svet je tragikomický, ale pozitívny. Predsa len, je to žáner, ktorý má sám najradšej.

Milan Zelinka sa narodil a vyrastal na západnom Slovensku, no teraz už viac ako 50 rokov žije na východe. Teta Anula, autorova v poradí jedenásta kniha, je zároveň prvou, ktorá sa venuje kraju, kde prežil svoju mladosť. Hovorí sa, že ňou splatil dlh rodákom. V roku 2008 za Tetu Anulu získal prestížnu literárnu cenu Anasoft Litera.

V rozhovore pre Rádio Litera sa rozprávame o Tete Anule, ale tiež o tom, čo Milana Zelinku pri príchode na východné Slovensko najviac prekvapilo, kto ho prebúdza o štvrtej ráno a prezradí vám, čo Východniarom najviac závidí.

milan zelinka foto.jpg

Na Rádiu Literu vysielame románovú novelu Teta Anula, ktorá je spomienkou na vaše detstvo a mladosť na západnom Slovensku. Knižná teta Anula je prostá, ale múdra, je pracovitá, nábožná a mravná. Aká bola skutočná teta Anula?

Skutočná teta Anula bola presne takáto, ako hovoríte. Bola samotárka, nenašla si životného partnera, nemala šťastie na mužov. Nenašla lásku.

Nie sú medzi nimi žiadne rozdiely?

Sú takmer rovnaké. Ja som Tetu Anulu už dávno nepočúval ani nečítal. K svojim knihám sa nerád vraciam. Skutočná teta Anula bola trošku menej šikovná, čo sa týka fyzickej zdatnosti a menej aktívna, čo sa týka zaradenia v dedinskom kolektíve. Ale inak tam je veľa spoločného.

V minulosti ste povedali, že vaše literárne postavy si žijú vlastným životom a vy im len načúvate a zapisujete to. Aj tete Anule ste takto načúvali?

Áno, presne tak. Ja som načúval rozprávačovi, pretože keď dostanem na niečo nápad, tak  vo mne dlho dozrieva a jedného dňa, povedzme po roku-dvoch rozmýšľania a aj overovania si niektorých skutočností v praxi – pýtam sa napríklad ľudí na autobusovej zastávke na ich názory: čo ženám pripadá na mužoch smiešne, alebo čo mužom pripadá na ženách smiešne – a keď to takto potom dozrie, jedného rána ma zobudí rozprávač. Naraz sa mi ozve prvá veta a musím vstať, povedzme o pol štvrtej-štvrtej ráno a ísť to zapisovať. Ako keď niekto počuje hudbu, ja počujem rozprávača. A potom len korigujem ten text, lebo niekedy je rozprávač nedisciplinovaný a niekedy tam dáva také veci, čo by ani nemohli byť uverejnené.

Držíte ho na uzde.

Áno, musím, lebo niekedy mi ujde trošku bokom.

Písala sa vám Teta Anula ľahko? Predsa len to bola knižka z istej časti vyprosená, možno aj kvôli tomu, že ľudom zo západného Slovenska vadilo, že píšete len o východe.

Áno, máte pravdu. Viacerí Západniari ma prosili, aby som už napísal o západnom Slovensku, lebo píšem len o východe. Ja som sa na to začal pripravovať, lebo nápad ešte nebol. Pred týmto nápadom bolo také obdobie, keď som počúval veľa piesní Mikuláša Schneidera Trnavského, a tak som sa na to pripravoval. Na ten návrat som spomínal. A potom to už prišlo. Teta Anula sa mi písala pomerne ľahko, hoci ja osobne som ten jej osud prežíval ťažko. 

Bola to vaša blízka rodina.

Áno, doliehalo to na mňa, jej osud.

Kniha je humorná a vtipná, no je z nej cítiť nostalgiu za detstvom, za západným Slovenskom. Pociťujete aj dnes takú nostalgiu?

Dnes už nie. To bolo pred deviatimi rokmi, vyšlo to v roku 2007 a písal som to rok-dva predtým. Teraz už nie, teraz som sa zaľúbil do východného Slovenska, najmä do jeho nádherného folklóru a už necítim nostalgiu. Totižto už tí ľudia, ktorých som ja poznal, tí už všetci poumierali. Ten svet už pominul.

Povedali by ste o sebe, že sa dnes považujete za východniara?

Samozrejme, povedal by som, že skôr sa cítim východniarom ako západniarom. Aj keď samozrejme nepopieram, že som tam vyrástol a prežil mladosť, ale východné Slovensko je mi už teraz také veľmi blízke, že by som ho nevymenil za nič na svete.

Vo vašom diele píšete aj o tragédiách, ale prevažuje skôr pozitívny pohľad na svet, je tam veľa vtipných situácií. Myslíte, že východniarsky humor sa odlišuje od toho západniarskeho?

Myslím, že sa líši. Ja som si to overoval v praktickom živote, ako sa ten západniarsky humor  prejavuje v dielach Vincenta Šikulu. Muž donesie susedovmu vnukovi baranicu. Vnuk si ju dá na hlavu a jeho dedko hovorí: „Však mu je veľká.“ A muž, ktorý ju daroval, povie: „Nie, má do nej len malú hlavu!“ Takže to je taký západniarsky vinohradnícky humor a na tento humor mi veľmi dobre reagovali napríklad ženy v obchode, kde som si kupoval baretku. Im to bolo blízke. Ani neviem odhadnúť, či je to také špecifické pre ten západ.

Je to ťažká otázka.

Áno, lebo viete, rozosmiať ľudí je oveľa ťažšie ako rozplakať. Ja som veľmi rád, keď môžem niekoho rozosmiať.

Aj to z vašej tvorby vyžaruje. Všetky vaše diela majú za cieľ rozosmiať svojich čitateľov.

Na svete je toľko tragédii. Preto ako hovorí tá postava vo filme Pásla kone na betóne, Johanka, že ja sa budem už len smiať.

Smiech pôsobí ako liek.

Očisťuje človeka. Ľudia sa uvoľnia a sú si potom bližší, keď sa spolu zasmejú. Vzniká medzi nimi spojenie.

V roku 1964 ste sa priženili do Papína. Všetko v tomto kraji muselo byť pre vás nové a neznáme. Čo vás z toho prekvapilo najviac? Nejaký zvyk, či správanie?

Ja som bol veľmi milo prekvapený, keď som tam prišiel prvý raz proti vôli mojej manželky. Ona mi to zakázala, pretože návšteva mládenca v rodine je už pre to dievča určitý záväzok. A Papín, to je nádherná krajina, veľmi pekná, malebná, na každom kroku potôčik. Na vŕšku z diaľky vidno kostolík. Jednoduchý, ale pekný. Takže príroda na mňa veľmi zapôsobila.

A potom tí ľudia. Napríklad papínsky dialekt. Oni majú mäkké r, alebo toto e [æ]. Ja mám rád mäkké dialekty, ale mám rád napríklad aj ukrajinčinu a rusíččinu, pretože tam sa striedajú mäkké slabiky s tvrdými v jednom slove a práve ten kontrast je pre mňa veľmi zaujímavý.

papin kostol panoramio 2.jpg  

Čo ma veľmi prekvapilo, boli nádherné ženské hlasy. Napríklad na svadbe družičky krásne spievali. Moje prvé dojmy neboli z rozprávačov – natrafil som aj na výborných rozprávačov, ktorí rozprávali celé príbehy napríklad z prvej svetovej vojny – ale ten ženský spev. Dve dievčatá hnali kravy z paše domov, mňa nevideli, a nádherne si spievali. Ženy hrabali seno na lúke a krásne si dvojhlasne spievali. Raz som išiel autobusom do Humenného a naraz začala hrať rómska kapela. Bolo to nádherné, to sa nedá ani povedať. Hudba rómskej kapely tak súladila s krajinou, s tým ubiehajúcim autobusom. Čosi úžasné. Hudba ma veľmi uchvátila.

A potom tie zvyky. Keď človek išiel s prázdnym vedrom po vodu, my sme tam nemali ešte studňu, nesmel skrižovať cestu človeku, ktorý po nej kráčal. Hovorilo sa, že keby mu skrižoval cestu s prázdnymi vedrami, nebol by ten človek bohatý. Ale keď som sa vracal s plnými vedrami a videl som, že nejaký človek ide po ceste, tak som rýchlo bežal skrížiť mu cestu, aby bol bohatý. Takéto a iné samozrejme. Napríklad ten fakt, že sa v nedeľu nesmie pracovať. Tam v nedeľu nesmiete chytiť sekeru do ruky. Ja som to ešte nepoznal, chcel som rúbať triesky a svokra mi povedala: „Nemožno, neslobodno.” Tam sa nedeľa veľmi prísne svätí. Na západnom Slovensku, keď som bol mladý, tak ľudia v nedeľu stavali domy. Tu to bolo prísnejšie.

papin regionalnedejiny.png

Je to ešte stále tak?

Je. Keď sa stane, že si nevšimneme v kalendári a prídeme do Papína v cirkevný sviatok, moja manželka je z toho nešťastná, lebo nemôže v ten deň pracovať v záhrade. Musí povinne oddychovať a to ona nerada.

Funguje to na základe starších pravidiel, je to taký zakonzervovaný svet.

Áno, tá staršia generácia. Ale mladí ľudia, tínedžeri, ktorí sa orientujú na počítače a na internet, oni sú už iní. V nedeľu takisto musia dodržovať tieto zvyky, ale napríklad v časoch mojej mladosti, keď som išiel do lesa, tak som tam stretol viacerých mladých ľudí. A teraz ani jediného človeka. Ale to neznamená, že im to vyčítam, lebo vlastne, mám menšiu konkurenciu pri zbieraní hríbov! :-) Na druhej strane, je mi ľúto, že tá príroda ich tak neťahá.

Vráťme sa k literatúre. V minulosti ste povedali, že vždy keď napíšete knihu, máte pocit, že je to tá posledná. Od vydania vašej poslednej knihy ubehli tri roky. Pracujete na niečom novom?

Skompletizoval som verše o Papíne v spolupráci s jednou papínskou výtvarníčkou. Ona urobila najprv obálku a vpísala básne, ktoré som už mal. Ale nie sú to verše v pravom zmysle, sú to také zveršované rozprávania, príhovory. Ona k tomu urobila ilustrácie medzi stranami. Spravili sme knihu jediného výtlačku.

Jediný originál.

Jediný a teraz rozmýšľame, čo s tým. Či môže vôbec existovať takáto kniha jediného výtlačku.

Ja samozrejme tvrdím a vždycky mám pocit, že kniha, ktorú píšem, je posledná. Ale niekedy, keď sa začnem hrabať v tých mojich papieroch, ktoré som už poodkladal kde-kade, natrafím na prózy, ktoré ešte nikdy neboli uverejnené, tak to nevylučujem. Ale zase by som sa nechcel unáhliť, lebo viete, ja som vydal 15 kníh a to sa mi vidí veľmi veľa. To je až hriešne veľa na môj vkus.

V poslednom čase vás žiadny taký rozprávač o štvrtej v noci neprebudil?

No tak prebudil, prebudil. V Romboide som mal jednu takú prózu, volá sa Blízke diaľavy, ku ktorej ma inšpirovala papínska škola a panie učiteľky. Možno bude viac tých inšpirácií a niečo skompletizujem. Možno sa tá kniha bude volať Blízke diaľavy, neviem.

Čítali ste v poslednej dobe nejakú dobrú knihu, ktorú by ste nám mohli odporučiť?

Čítam učebnicu z Karlovej Univerzity, z Právnickej fakulty a volá sa Dejiny Európskeho kontinentálneho práva. Načrtáva jednak všeobecné dejiny od Mezopotámie a ako sa vyvíjalo právne vedomie. Z kníh, ktoré ma naozaj zaujali, je to napríklad Dostojevského Obec Stepančikovo, Vilikovského Letný sneh a Príbeh ozajského človeka, ale aj Sibírske zápisky Mikuláš Gaceka. Rád sa vraciam k starým knihám. Takto som čítal Hronského Chlieb, ktorý som predtým nepoznal. Alebo k obľúbenému autorovi Otovi Pavlovi a jeho knihe Veliký vodní tulák. 

Ku ktorej knižke sa vraciate najčastejšie?

To je práve ten Ota Pavel. Ja mám veľmi rád aj Vilikovského, ale mojím obľúbeným autorom, je práve Ota Pavel. To je autor, ktorý ma vždy dokáže zaujať, autor mojej krvnej skupiny. Má taký tragikomický pohľad na svet.

Svet nie je ani komédia, ani tragédia, ale niečo medzitým. Tragikomédia je taký žáner, ktorý najviacej vystihuje plnosť a zložitosť života. Ja mám veľmi rád film Pásla kone na betóne. To je najlepší film, ktorý som v živote videl. Závidím ho východniarom. Ja im nič iné nezávidím, iba tento film.



Z Rádia Litera Milanovi Zelinkovi za rozhovor srdečne ďakujeme. Nahrávali sme ho telefonicky a časť z neho si môžete vypočuť aj ako nahrávku:


Milan Zelinka rozhovor
Stiahnuť audio súbor

Milan Zelinka prekvapivý Východ
Stiahnuť audio súbor



Autorka: Katarína Gažíková; úprava zvuku: Monika Kekeliaková

Živé vysielanie
??:??