Pavol Dobšinský: Prostonárodné slovenské rozprávky I - III

Kritika a esej

Pavol Dobšinský: Prostonárodné slovenské rozprávky I - III

20. 04. 2019 14:20

Keď sa povie slovenská rozprávka, alebo slovenská ľudová rozprávka, značná časť slovenských čitateľov si spomenie na rozprávky Pavla Dobšinského v úprave Márie Ďuríčkovej s ilustráciami Ľudovíta Fullu, ktoré vyšli v roku 1990. Niekoľko generácií čitateľov však vyrástlo na rozprávkach Pavla Dobšinského v jazykovej úprave Eugena Paulinyho s klasickými ilustráciami Martina Benku. Tie vyšli v takejto podobe prvýkrát v troch zväzkoch v roku 1958 a naposledy v roku 1973. Po viac ako 40 rokoch vychádzajú opäť, a to v trojzväzkovej reedícii s ilustráciami Martina Benku. Prvé dva zväzky už vyšli v roku 2016 a tretí zväzok sa objavil na knižnom trhu aktuálne v roku 2017.

Najnovšia reedícia prostonárodných slovenských rozprávok rešpektuje výtvarnú podobu od Martina Benku z roku 1958 v úplnosti. Zachováva sa aj počet publikovaných rozprávok, ako ich poznala edícia Eugena Paulinyho. Prvý zväzok má 36 rozprávok, druhý zväzok 51 a tretí 66. Najnovšie trojzväzkové vydanie rozprávok má však niekoľko aktualizácií. Editorkou najnovšieho vydania je literárna vedkyňa a znalkyňa problematiky slovenskej rozprávky Jana Pácalová. Zmena nastáva oproti pôvodnému vydaniu aj v názve. Nejde o Prostonárodné slovenské povesti, ale najnovšie tri zväzky rozprávok vychádzajú pod názvom Prostonárodné slovenské rozprávky. Je to korektný názov, keďže ide skutočne o súbor rozprávok a nie povestí. Povesťou sa totiž rozprávka nazývala v Dobšinského časoch, v čase štúrovcov, bol to jeden z názvov, pod ktorým štúrovci chápali to, čomu my dnes hovoríme čarovná rozprávka. Ďalší záslužný a citlivý posun oproti vydaniu z roku 1958 je po jazykovej stránke a koncepčnej. Slovná zásoba rozprávok značne zastarala, a tak historizmy sa vysvetľujú v poznámke pod čiarou, prípadne sú isté slová nahrádzané. Je výborné, že sa v tomto najnovšom vydaní zachováva pri každej rozprávke meno toho, kto ju vyrozprával a kto zaznamenal, čím sa zdôrazní, že Pavol Dobšinský mnohé rozprávky nespisoval.

Na prebale Prostonárodných slovenských povestí sa tradične už dlhšie časové obdobie uvádza iba meno Pavla Dobšinského ako editora. Ale malo by tam byť aj meno Augusta Horislava Škultétyho a Janka Franscisciho Rimavského. Tri zväzky Prostonárodných slovenských povestí, ktoré aktuálne vyšli pod názvom Prostonárodné slovenské rozprávky, totiž obsahujú rozprávky z knihy Slovenské povesti, ktoré editorsky pripravil do tlače v roku 1858 nielen Pavol Dobšinský, ale aj August Horislav Škultéty a ten neprávom z literárnej pamäte vypadol a jeho meno nefiguruje na prebaloch nových vydaní slovenských rozprávok. V Prostonárodných slovenských rozprávkach sú aj rozprávky z Dobšinského knihy Prostonárodné slovenské povesti, ktoré knižne vyšli v roku 1880 – 1883 a tvorí ich deväťdesiat rozprávok. Tu je zasa zaujímavé to, že do nich Pavol Dobšinský zaradil aj všetky rozprávky, ktoré v roku 1845 vydal knižne Janko Francisci Rimavský pod názvom Slovenské povesti. Značne do nich však zasiahol a upravil ich. Z literárneho povedomia však aj Franscisciho meno ako editora týchto 10 rozprávok opakovane vypadáva. Je záslužné, že na to editorka Jana Pácalová v najnovšom vydaní Prostonárodných slovenských rozprávok, konkrétne v edičných poznámkach prvého zväzku upozorňuje.

V prvom zväzku Prostonárodných slovenských rozprávok sa v ich úvode nachádza úvaha Pavla Dobšinského a Augusta Horislava Škultétyho o slovenskej rozprávke, jej typických črtách. Spomína sa spôsob rozprávania vlastný slovenskému ľudu, hrdina rozprávky býva priam osudovo vyvolený pre svoju úlohu, dobré bytosti nekončia nikdy v slovenskej rozprávke tragicky, v čom je rozdiel oproti gréckej dráme; zlé, naopak, vždy končia potrestané; zvieratá a predmety sa neraz menia na ľudí a naopak, ľudia na zvieratá a predmety, v slovanských rozprávkach nie sú polzvery či polľudia ako je to v antických bájach, ale sú tu bytosti zo slovanskej mytológie – strigy, draci, čarodejníci, brat Mesiac, Slnko, Vietor... Rozprávkach nechýba fantastickosť zmiešaná so skutočnosťou a prvky žartu. Ak by sme sa začítali do akejkoľvek z prostonárodných slovenských rozprávok, spomínané znaky v nej nájdeme.

V rozprávkach sa často vyskytuje číslo tri a jeho násobky. V Pamodaj šťatia, lavička je v dome strigy dvanásť izieb a v tej poslednej sú tri kade. V iných rozprávkach sú to často napríklad tri sestry, traja zhavranelí bratia, tri zakliate kniežatá, inde tri holúbky, dvanásť oviec, tri citróny, deväť matiek, tri práčky, dvanásti bratia, tri perá z draka, tri groše, tri zlaté hrušky či tri píšťalky a trojruža. Často sa okrem čísla tri a jeho násobkov opakuje v rozprávkach motív zlata, ktorým sa dobrí hrdinovia odmeňovaní (dievčina v Pamodaj šťastia, lavička je zázračne pozlátená) alebo postavám zlaté predmety slúžia ako pomocníci (napríklad Maruškin zlatý prútik v rozprávke Soľ nad zlato). Okrem postáv zo slovanskej mytológie možno v prostonárodných slovenských rozprávkach vybadať motívy, ktoré sa voľne a v iných podobách mihli už v biblických príbehoch. Obraz trojitého pýtania sa na lásku druhých voči vlastnej osobe zo Soľ nad zlato pozná už Biblia, rovnako aj obraz nenahraditeľnosti soli.

V treťom zväzku Prostonárodných slovenských rozprávok sa v závere zopakuje vnímanie rozprávky v súvislosti s poéziou. Ľudovít Štúr si zasa všimol prorockú črtu niektorých rozprávok, v rozprávkach o zakliatí a vyslobodení videl osud zakliateho a znovu oslobodeného slovenského národa. Rovnako sa vysvetlia kruté motív v rozprávkach, ktoré nikdy nie sú samoúčelné. V najnovšom treťom zväzku sa môžu čitatelia tešiť na rozprávky ako Prorok Rak, Soľ nad zlato, Traja zhavranelí bratia, Ružová Anička, Nebojsa, Trojruža, Mechúrik-Koštúrik s kamarátmi, Slncový kôň, Pamodaj šťastia, lavička, Kozliatka, Ďuro-Truľo a iné. Pri každej z rozprávok sa spomenie aj jej podavateľ, často sa takto vyskytuje pri rozprávkach okrem Pavla Dobšinského meno Samuela Ormisa, Boženy Němcovej či Janka Rimavského.  

Opätovné vydanie troch zväzkov Prostonárodných slovenských rozprávok, ako sa nám zachovali najmä vďaka editorstvu Pavla Dobšinského, Augusta Horislava Škultétyho a Janka Rimavského, je záslužným počinom aj vďaka aktuálnemu citlivému editorstvu Jany Pácalovej. Rozprávky presviedčajú, že ich posolstvo sa nemení a zostať dobrým sa oplatí, lebo vtedy bude človeku dobre navždy. 

Text: Monika Kekeliaková

Ilustrácie: Ľudovít Fulla

Recenzia mala premiéru na Rádiu Devín v roku 2017. Čítala autorka. Redakčne pripravila Gabriela Magová.


Živé vysielanie
??:??