Valentín Beniak – rozhlasový medailón

Kritika a esej

Valentín Beniak – rozhlasový medailón

20. 04. 2019 16:46

V rozhlasovom archíve Valentín Beniak významnejšie ožíva napríklad v spomienkach literárneho historika Stanislava Šmatláka, ktorý si ho pamätá ešte ako uja Valenta. Básnikov vývin podnetne komentuje jeho dcéra, literárna vedkyňa Nora Krausová. Vzácne sú rozhlasové medailóny o básnikovi s odbornými postrehmi Jána Gavuru a libressá Terézie Adamcovej či Jozefa Leikerta.

Valentín Beniak bol ponímaný už od svojich básnických počiatkov (debutoval v roku 1928) veľmi jednostranne a jednoznačne. Nebol však v poézii snobom, ešte aj poetizmus mu bol prínosom. Už vo svojej prvej fáze tvorby sa dokázal vzoprieť tlaku tradičného básnictva, popisnosti a symbolizmu a úspešne sa pustil na cestu avantgardného experimentovania. V zbierkach Ozveny krokov, Kráľovská reťaz a Lunapark veľa vyťažil z dojmov z Talianska a Francúzska. Jeho verše si zároveň zachovávali žalmickú šírku a biblické prorocké videnie. Popri pesimizme optimizmus, ktorý pramenil v istote viery, že ľudstvo sa obrodí, i keď záhubou. Vo svojich bukolických veršoch z hornonitrianskeho dedinského prostredia, kde vyrástol a pôsobil značné obdobie ako notár, dokázal načrtnúť portrét gazdu, podnapitého muža či hrobára. Jeho poézia ponúka aj celú galériu ženských žánrových obrázkov: predavačky z Montmartre, roztopašnej Cigánky, študentky na Sorbonne či utopenej dievčiny a mnohých ďalších.

Druhú fázu Beniakovej tvorby otvára zbierka Poštový holub z roku 1936 spolu s Bukvicou z roku 1938. Narastá tu znepokojenie z vojnového ohrozenia a nástupu fašizmu. Počas druhej svetovej vojny a slovenského štátu Valentín Beniak pôsobil v prezidentskej kancelárii Jozefa Tisa a neskôr pokračoval ako vedúci na sekretariáte ministerstva vnútra. V tomto období mu vychádza zbierka Vigília (1939) a Druhá Vigília (1942). Jozef Kútnik Šmálov píše o politických veršoch týchto zbierok bez kritickejšieho ohlasu. Milan Pišút, Peter Gregorec či Ján Zambor však pochybujú o umeleckých kvalitách viacerých básní. „Bola to poézia robená viac nasilu, aby splnila určité oficiálne požiadavky...“ Básnik tu nie je vždy svedomím, a nemá nezávislú pozíciu, ale je skôr služobníkom vtedajšieho režimu. Valentín Beniak v roku 1968 priznal, že pri komentovaní pohnutých osudov svojho národa sa i potkol, ale bol aj ostro kriticky a odmieta, že by slúžil režimu, jeho dvíhal nie režim, ale  národ: „Udalosti som nerobil, na ich vytváraní vplyv nemal...“ V roku 1947 Beniak zažíva nedobrovoľné politické vyobcovanie z verejného života, je predčasne penzionovaný, žije v ústraní a má zákaz publikovať.

Tretia fáza Beniakovej tvorivosti začala v roku 1939 komponovaním rozsiahlej poémy Žofia. A pokračovala v roku 1942 vydaním Popolca  a v roku 1944 vyšiel Igric. Tento triptych predstavuje umelecký vrchol Beniakovej tvorby. Žofia sa radí národnou a ľúbostnou témou a významom ku Kollárovej Slávy dcére či Sládkovičovej Maríne. Tvorí ju 1377 veršov a delí sa na tri cykly: Halucinácie, Slzy a Pax. Skladba je novátorskou a značne zložitou lyrickou drámou. Reflektuje vojnové zverstvá, verí v mier a vyznáva sa z lásky k vlasti a Žofii.

Relácia mala premiéru na Rádiu Litera v roku 2018

Text: Monika Zumríková Kekeliaková

Foto Valentína Beniaka: wikipedia. org


beniak.jpg





   


Živé vysielanie
??:??