Dostojevského pripútanosť k deťom

Kritika a esej

Dostojevského pripútanosť k deťom

18. 04. 2019 10:59

S čítaním Dostojevského má každý svoju vlastnú skúsenosť, ktorá je neopakovateľná. Niekto číta stále nanovo Idiota, iný má v obľube Zločin a trest, ďalší nedá dopustiť na novelu Netočka Nezvanovová. Exituje celý rad autorov, ktorých Dostojevskij oplyvnil umelecky a mysliteľsky. Celkovo vládne povedomie, že ide o spisovateľa, ktorý sa ľudstvu dostáva tak raz za sto rokov... Veľa sa už popísalo o Dostojevského  popredných postavách, medzi ktoré patrí Myškin, Raskoľnikov či bratia Karamazovovci. Možno to nie je na prvý pohľad také zjavné, ale Dostojevského dielom takmer neviditeľne putujú detské postavy. Viac sa dozviete v eseji Moniky Kekeliakovej pod názvom Dostojevského pripútanosť k deťom.

Neviem, ako je to s čitateľmi, a najmä tými literárne poučenejšími, ale zdá sa, že Dostojevskij môže byť pre mnohých z nás nesmierne príťažlivý, akutálny a umelecky silný práve vďaka postávam, v ktorých stvoril krásne pozitívne typy ľudí. Ak sa Puškinovi takto vydarila Taťjana z Eugena Onegina, Dostejevskij má takúto dokonale krásnu osobu v postave Myškina z knihy Idiot a neskôr najmä Aľošu, ktorý je pokusom autora vytvoriť dokonale ideálny charakter obrodzujúci ľudstvo. „Dostojevskij verí, že príde nové, lepšie pokolenie, ľudia veriaci a vo svojej pokore svätí ako Aľoša,“ píše Marta Baránková. Svojej neteri 1. januára 1868 Dostojevskij píše: „Na svete je len jedna kladne krásna postava – Kristus, ktorý je, pravda, nekonečným zázrakom.“ Nie je preto náhoda, že Dostojevskij v rámci svetovej literatúry veľmi doceňuje práve postavu Dona Quijota, ktorého považuje za najcelostnejšiu z krásnych osobností v literatúre. A krásny je podľa neho preto, lebo je súčasne smiešny a tým nás uchvacuje. Vyvoláva v nás súcit s krásnym, ktoré je posmievané. Obraz smiešneho človeka sa u Dostojevského vinie celým jeho dielom. Zvlášť silný je vo fantastickej a málo známej poviedke Sen smiešneho človeka, v ktorej má mladý študent pocit nezmyselnosti vlastnej existencie a odhodláva sa na samovraždu. Pripadá druhým smiešny. Je presvedčený, že mu už na ničom nezáleží, nič v ňom nevyvoláva žiadnu bolesť či súcit, ani lásku.  A nebyť náhody, keď k nemu znenazdajky pribehne malé dievčatko prosiace o pomoc, zastrelil by sa. Pri stretnutí s dieťaťom pocítil ľútosť a nakoniec dievčatko aj vyhľadal... Motív dieťaťa, ktoré spáchalo samovraždu, nájdeme aj v Zločine a treste. „Toto dievčatko bolo samovrahom – utopilo sa. Malo iba štrnásť rokov, a už malo zlomené srdce a zahubilo sa, urazené krivdou, ktorá predesila a ohromila jeho mladé, detské poznanie, zaplavila nezaslúženou hanbou jeh anjelsky čistú dušu...“ O pár riadkov ďalej Dostojevskij pokračuje o päťročnom dievčatku, ktoré ubila opitá matka za rozbitý hrnček. Spisovateľ takto reagoval na vtedajšie týranie detí a ich početné samovraždy. Vo svojom denníku k nim dokonca zaujal stanovisko, ktoré je nesmierne nadčasové.

Okrem pozitívneho Myškina či Aľoša sú to u Dostojevského práve deti, ktoré svojou nevinnosťou a ideálom krásy vzbudzujú súcit. Popri iných veľkých hlavných a všeobecne známych Dostojevského postávach sú síce možno až neviditeľné, ale pozorný čitateľ ich neprehliadne. Jeho Netočka Nezvanovová sa bolestne zmieta vo vzťahu k otčimovi a matke. Otčim otriasa jej svedomím po tom, čo zoberie pre neho peniaze matke: „Veď ja som chápala, že len najväčšia núdza ho prinútila, aby ma druhý raz naviedol na zlé, obetoval pritom aj moje nešťastné, bezbranné detstvo a riskoval ešte raz otriasť mojím vratkým svedomím.“ V poviedke Chlapček u Krista na Vianoce je to zasa aktuálne posolstvo o chudobnom opustenom chlapcovi pripomínajúce príbeh Andersonovho dievčatka so zápalkami. V Idiotovi je jedna z najkrajších pasáží o deťoch, ktorá v mnohom vypovedá o vzťahu Dostojevského k nim: „Dieťaťu možno povedať všetko – úplne všetko. Vždy ma zarážalo, ako málo poznajú dospelí deti, ešte aj otcovia a matky svoje vlastné deti. (...) Keď ma obviňovali..., prečo sa s nimi rozprávam ako s dospelými a nič pred nimi neviem zatajiť, povedal som im, že sa hanbím deťom klamať, lebo darmo by sa im niečo zatajovalo, aj tak sa všetko dozvedia, a dozvedia sa to možno zlými cestami, ale odo mňa zlé slovo nepočujú. (...) Neviem prečo, ale pri každom stretnutí s nimi som prežíval nesmierne silný pocit šťastia. A potom, za celé tie tri roky som nemohol pochopiť, ako a prečo môžu byť ľudia smutní. Pripútal som sa k deťom na celý život.“

Svet detí dokázal Dostojevskij majstrovsky umelecky spracovať možno aj preto, že sám mal štyri deti. Literárnemu kritikovi Strachovovi píše: „Ach, prečo nie ste ženatý, drahý Nikolaj Nikolajevič, a nemáte deti? Prisahám Vám, že v tom sú tri štvrtity životného šťastia a vo všetkom ostatnom iba ak jedna štvrtina.“ Spisovateľove listy manželke Anne Grigorievne Snitkinovej, s ktorou prežil štrnásť rokov šťastného, hoci ťažko skúšaného manželstva, v mnohom odhaľujú porozumenie svetu vlastných detí a radosť z nich. Dve z detí manželom Dostojevským zomreli v útlom veku. Keď päťdesiatdeväťročný Dostojevskij zomieral pri plnom vedomí, za ruky ho držali práve jeho dve deti – Feďa s Ľubov. 

Relácia mala premiéreu na Rádiu Devín 27. 7. 2015. Čítala Eva Reiselová.

Text: Monika Zumríková Kekeliaková

Foto: wikipedia.org.


Dostoevsky_1872.jpg

Živé vysielanie
??:??