Vianočná rozhlasová čitáreň

Kultúra

Vianočná rozhlasová čitáreň

22. 12. 2017 17:20

Rozhlasová čitáreň je rubrika Rádia Litera, ktorá prináša knižné odporúčania od redaktorov a osobností.

Do vianočného vydania čitárne sme okrem našej redakcie oslovili aj poetku, literárnu vedkyňu a prekladateľku Stanislavu Chrobákovú Repar. Repar sa okrem iného venuje aj poézii haiku. Píše tiež prózu, jej kniha Slovenka na kvadrát bola spracovaná do divadelnej hry. Výskumne sa orientuje na súčasnú (slovenskú) poéziu, feministické teórie a literárnu vedu. Píše po slovensky a slovinsky. Prvé tri odporúčania sú od nej.

Čítajte v plnom rozlíšení.

Tých, ktorí si chcú „vychutnať“ poéziu by som rada upozornila na básnickú zbierku Izby a iné básne slovinskej poetky Maje Vidmar. Hlavným dôvodom je kvalita tejto poézie aj napriek u nás pomerne neznámemu menu autorky – ako jej prekladateľka viem, o čom hovorím. Mila Haugová o titule napísala: „Maja Vidmar je poetkou tých najobyčajnejších a najjednoduchších slov pospájaných tak jemne, láskyplne a zároveň ostro, plných hrôzy aj šťastia, až sa jej – už pri prvom čítaní – podarí čitateľa presvedčiť, aké je to všetko ľahké. Slová básní plynú ako vlny v takmer jednoslovných veršoch a len postupne sa pod nimi či s nimi začína dvíhať a prevaľovať aj morské dno.“ Kniha prináša celú básnickú zbierku Izby a výber z troch zbierok Prítomnosť, Ako sa zaľúbiš a Minúty predstihu, ktoré sa viažu k autorkinmu druhému tvorivému obdobiu. Okrem iného sa v ňom naplno rozohráva dynamika ľúbostného páru v „neľútostnej“ opozícii voči logike patriarchátu, ktorý v prvom období vstupoval do poetkiných erotických básní viac-menej neproblematizovaný, napriek tomu vyvolával charakteristické napätie zvnútra básnickej štruktúry. Pridanou hodnotou sú (textom rovnocenné) ilustrácie Ley Fekete a citlivý grafický dizajn publikácie od Evy Kovačevičovaj Fudala. Tých, ktorí sami seba vnímajú ako súčasť literárneho systému, iste zaujme zbierka esejí pôvodom chorvátskej spisovateľky Dubravky Ugrešić Európa v sépiovej, ktorá žije už druhé desaťročie v Holansku. Z Chorvátska ju vyhnal militantný „démon nacionalizmu“ v 1. polovici deväťdesiatych rokov, no preslávila sa nielen svojou politickou „exotikou“ – ako migrujúca autorka, ale aj svojím nabrúseným jazykom a názorovou nekompromisnosťou. Ak vás zaujíma (jej) pohľad na vyvlastňovanie – aj socialistickej alebo ex-juhoslovanskej – pamäti, vzťahy/nevzťahy či rozdiely a ich vymazávanie medzi Východom a Západom, súčasné mentálne podoby literatúry (i literárna mapa Európy), život spisovateľov a spisovateliek ako „novodobých tulákov“, neváhajte. Je to kruté aj boľavé slovo, avšak zásadné a „precitajúce“, adresované ani nie tak do vlastných radov... skôr tým, ktorí dnes kultúru manažujú výlučne ako priemyselnú produkciu a literatúra je pre nich takisto už len trhovou záležitosťou. „Moju slobodu zhltla demokracia,“ píše autorka, ktorá našla odvahu označiť v textoch pasce aj svojho vlastného úspechu. Miestami frustrujúce poznanie, zároveň však prepotrebná diagnostika celkového stavu. Pripomeniem aj literárnovednú knihu z roku 2014, ktorá má pre mňa a celý slovenský priestor zásadný význam. Monografia germanistky a feministickej teoretičky i aktivistky Jany Cvikovej prvýkrát podrobuje systematickému skúmaniu a vyhodnocovaniu nielen cudzie podnety a myšlienkové hnutia v súvislosti s feminizmami, ale aj našu domácu „tradíciu“ myslenia o rode. Jednak všeobecne a jednak v oblasti literatúry a jej reflexie. Tým, ktorí nemajú jazykový prístup k nemecky písanej (najmä sekundárnej) literatúre, ponúka fundovaný obraz o tom, ako sa feministické myslenie intenzívne rozvíja v nemecky hovoriacich krajinách, no nielen tam, už od 19. storočia. Autorka presvedčivo poukazuje na to, že vo feministickom úsilí nejde len o dosiahnutie formálneho uznania v deklaratívnej rovine (napríklad: ženy patria do literatúry rovnako ako muži). Nevyhnutné je aj systémové popasovanie sa s „naplaveninami“ a rezíduami tisícročnej vlády patriarchalizmu tak, aby ženy a ženské neboli podriaďované kritériám normativizovanej mužskej diskurzivity, ale im bol, naopak, priznaný ich vlastný hlas, literárna hodnota i postavenie. Samozrejme, kto, čo a ako sa pri tom musia ocitnúť v jednote. Mám rada denníky. V posledných rokoch hlavne tie, ktoré napísal Sándor Márai, ale o tých teraz nechcem písať. Tým najvýnimočnejším v posledných rokoch pre mňa boli osobné zápisky Ale Rachmanovovej. Ide o exilovú literatúru mladej ženy z Ruska z obdobia boľševickej revolúcie a ak začnete čítať prvú časť, nezaspíte, kým ju nedočítate. A samotná pisateľka sa zrazu vynára z textu ako osoba, ktorú by ste veľmi radi stretli. Pôvodne som knihu Eleanor & Park odsunula ako literatúru pre mladých, nič pre nás dospelých, až kým mi ju neodporučila kamarátka — a teraz ju odporúčam ja vám. Áno, ocitneme sa na strednej škole v americkej Nebraske a áno, hlavným motívom románu je láska dvoch tínedžerov, ale Eleanor & Park má čo ponúknuť aj starším čitateľom. Eleanor je dievča, ktoré púta pozornosť nielen svojimi žiarivo červenými vlasmi, Park je polovičný Kórejčan. Obaja tak celkom nezapadajú do normálu. Kniha citlivo spracováva domáce násilie, inakosť a túžbu po láske. Pripomenie vám, aké to je držať sa s niekým za ruku a čeliť svetu. Román vyšiel aj v slovenskom preklade. Roxane Gay je kamoška, akú ste nikdy nemali. Alebo možno mali. Pri čítaní jej briskných esejí máte pocit, akoby ste boli na káve a rozprávali sa o všetkých tých problémoch, ktoré v našej spoločnosti vidíme my, ženy. Esej, podľa ktorej je kniha pomenovaná, Bad Feminist, je jedna z najlepších esejí, aké som kedy čítala. Môžem byť feministka a chcieť, aby mi muž podržal pri vstupe do reštaurácie dvere? Predstavte si, že áno. Možem byť feministka a mať rada ružovú? Isteže, len sa pozrite na obálku knihy. Povinné čítanie, pri ktorom sa vám kútiky úst budú stáčať do tej správnej strany.
Autorka: Katarína Gažíková

Živé vysielanie
??:??