Od stredy 6.2. vás pozývame počúvať o Levočskej bielej panej – Juliane Korponayovej. Fíčer o trojročnom výskumnom projekte dvoch slovenských múzeí a konfrontácii legendy so skutočnosťou pripravila Ivana Jachymová.
Autorka konfrontuje takmer päťstostranový román Móra Jókaiho "Levočská biela pani" a rovnako nazvaný katalóg výstavy, ktorý má dvestotridsaťtri strán a je výsledkom trojročnej práce dvoch pracovísk Slovenského národného múzea.
Levoču, stoličné mesto Spiša, obkľučujú ešte i dnes tie isté hradby, ktoré boli po stáročia svedkami najmocnejších obliehaní. Na nich tie isté strážne veže, v ktorých sa zhromažďovali chlapi cechov, keď bolo treba odrážať útoky nepriateľa. Z priekop kamenných šancov sa dvíhajú koruny teraz už rozbujnených ovocných sadov, a tajné dvere, vedúce z dúpní bášt na voľné priestranstvo, už dávno nie sú tajomstvom.
Na dverách jedného z takýchto niekdajších tajných vchodov je namaľovaný obraz, svedčiaci o majstrovskom štetci. Krajší rám na svoje dielo by si maliar ani nemohol zvoliť. Rámec tohto obrazu tvorí hlboký, masívny oblúk bašty, zdobený zeleným machom, divým kvietím, a zhora z neho visí úpona povoje. Schody vedúce k nemu zdobí šťaveľ a bazový ker. Poludňajšie slnce vrhá zelenkasté pološero na maľbu iba cez clonu lístia. Obraz znázorňuje dámu v bielych šatách s červenou šatkou prehodenou cez plecia. Oči dámy sú upreté do diaľky, jednou rukou privoláva, druhou vsúva kľúč do zámky dverí.
