V roku 2008, presne pred desiatimi rokmi, vyšla v nitrianskom univerzitnom priestore útla knižka pod názvom Poznámky. Ide o výber poznámok, ktoré si zostavovatelia knižky – Miroslava Režná, Ľubomír Plesník, Dana Kubalová a Eva Pariláková – zapisovali počas pravidelných štvrtkových konzultácií s pedagógom a literárnym teoretikom Františkom Mikom. Išlo o obdobie rokov 1999 až 2008, keď sa profesor Miko ešte stále intenzívne venoval vedeckej výchove doktorandov a mladých pracovníkov. Všetky poznámky vznikli vždy v dialógu dvoch zúčastnených, nie viacerých, a to v nitrianskom Ústave literárnej a umeleckej komunikácie počas rozhovorov o témach dizertačných prác či riešených výskumných projektov. Tento rok si pripomenieme 8. výročie úmrtia Františka Mika a o dva roky storočnicu jeho narodenia.
Kratučké zápisky v knihe Františka Mika Poznámky sú presne datované a chronologicky usporiadané. Aj to im dáva punc autentickosti. Isté témy a motívy sa opakujú, čím na seba začnú upozorňovať a možno ich vnímať ako ťažiskové. Časté sú poznámky o umení, ale aj reči, slovách, jazyku a výrazovosti. Opakovane sa Miko zamýšľa nad podstatou človeka, jeho povrchnosťou a hĺbkou. Opätovne apeluje na potrebu zdvihu u človeka. Jeho vyrovnanosť vidí v raste a konaní, vo vernosti sebe, ale aj vychádzaní zo seba smerom k druhému. Kľúčovým je pre Mika uvažovanie o cite a rozume. Miko doceňuje citovú spontánnosť, nenadhodnocuje rozumovú zložku človeka. Zvlášť inšpiratívne a originálne sú Mikove reflexie o farbách a farebnosti. Majú semiotický základ, sú zaujímavé z hľadiska estetiky, majú filozofický a metafyzický presah. Autor často spomína detský svet a kladie podnetné apely ohľadom výchovy. Viaceré Mikove literárnoteoretické či jazykovedné poznámky sa dotýkajú kontemplácie a Boha. Kontemplácia je nadýchnutie smerujúce k životu a optimizmu. Štvrtý rozmer človeka je duchovný. Hmota sa prelína s duchovnom. Náš základný postoj – úžas nad svetom ako zázrakom a chvála Boha. Dušu vytvoril jazyk a jazyk je dar vdýchnutý Bohom. Na počiatku bolo slovo, čiže pochopenie.
František Miko sa najmä pri poznámkach o farbách až wittgensteinovsky (čítaj WITKENŠTAIN) opakuje. Nie je to však nudné opakovanie, ale nutné. Poznámky majú charakter vedeckého aforizmu. Sú výsledkom analýzy, ale najmä intuície a práce vnútra. Je za nimi Mikova inšpirácia Wittgensteinovým dielom Rozličné poznámky. Tie Miko považoval za nový vedecký žáner. Poznámky sa vyznačujú úsporou slov, vďaka čomu mieria k podstate a darí sa im odhaliť tajomstvo vnútra svojho autora i človeka ako takého.
Cit je pre Mika základom, podstatou. Žiť znamená cítiť. Otvárať svoje vnútro. Ľudské „ja“ nie je rozum, ale vnútro, ktoré však dnes zvykneme potláčať. Aj pri umení, dôležité sú city, lebo napríklad maľbám netreba rozumieť a aj farby predovšetkým pociťujeme. Rozum ich vníma plocho, za to cit bezchybne. Popri cite je preto dôležitá aj intuícia, ktorá je kompromisom medzi citom a rozumom.
František Miko vo svojich poznámkach neraz uvažuje človeku v stave choroby. Podľa neho choroba spočíva v nesprávnom akcente, preceňovaní sa či podceňovaní. Je to strata rovnováhy. Každá chvíľa je v podstate zápasom o rovnováhu – keď kráčame, vstávame, rozmýšľame... Človek sa stáva pacientom, keď nie je sám sebou, bojí sa sám seba. Uteká pred rozvojom. Hlas Miko považuje za enormne liečivý, najmä pokojný hlas.
V centre Mikovej pozornosti je fenomén farby. Človek zažíva len pôsobenie farieb, ich výrazovosť. Farby sú zo svetla. Zelená je sýtením života – veď zvieratá sa živia trávou. Je tvorivá. Sivá je múdrosť, vyrovnáva protiklady (šediny starca). Fialová je smutná. Modrá je farba vesmíru, oblohy a mora, objíma krajnosti, uvedomili sme si ju ako poslednú, lebo je taká samozrejmá. Má blízko k podstate, lebo čo je veľké, je modré (obloha, more).
Miko nie je vo svojich poznámkach mentorom, ale vedcom-vychovávateľom, ktorý nezabúda, že človek má dušu a tú vytvoril jazyk. Je v dialógu so sebou a v kontakte s druhými. Premýšľa tvorivo, cíti spontánne. A skôr ako vedcom je predovšetkým človekom. Darí sa mu loviť jadro života, a tak teóriu spájať s každodenným životom. Mikove poznámky možno považovať sa ojedinelé v rámci doterajšieho slovenského literárnovedného písania, takýto vedecký žáner tu nemá zrejme ani tradíciu. Bolo by však vhodné, aby mal ďalších rozvíjateľov. Lebo vedecký výskum vo forme poznámky dokáže zachytiť to podstatné a umožniť autorovi, ale i čitateľovi rast v hĺbke.
Text: Monika Zumríková Kekeliaková
Recenzia na knihu: František Miko: Poznámky. Nitra: Filozofická fakulta
Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre, Ústav literárnej a umeleckej
komunikácie, 2008. Ed.: Miroslava Režná, Ľubomír Plesník, Dana Kubalová
a Eva Pariláková.
Recenzia mala premiéru 28. 2. 2018 na Rádiu Litera
