SuperŽeny

Kritika a esej

SuperŽeny

09. 01. 2020 12:54

Vypočujte si ďalší diel pravidelného cyklu V skratke, v ktorom bližšie nazrieme do knihy SuperŽeny. Jej autorkou je Andrea Kellö Žačoková a ilustrátorkou Zuzana Bartová. Recenziu o knihe z kritického zápisníka Moniky Zumríkovej Kekeliakovej číta Tomáš Bartoněk. Relácia mala premiéru 31.12.2019 na Rádiu Litera.


SuperŽeny
Stiahnuť audio súbor

ss.jpg

V roku 2019 sa objavila na slovenskom knižnom trhu kniha, ktorá už na prvý pohľad púta názvom - SuperŽeny. Príťažlivý titul by však nestačil, aby sme knihu zatúžili zobrať aj do rúk, zapozerať sa na obálku a prelistovať si ju zvnútra, odpredu i odzadu. Kniha skutočne ako máloktorá iná - vťahuje svojím originálnym dizajnom, grafickou úpravou a ilustráciami. Už na obálke sa veľmi premyslene striedajú a vzájomne kombinujú tri či štyri odtiene oranžovej, ružovej, žltej, zelenej a modrej. Tie sú pastelové, čo vyvoláva akúsi jemnosť a výrazovú vyrovnanosť. Nechýbajú tváre žien, ale aj detaily ako pero, pravítko, písací stroj, rastlina, včely, husle, baletné topánky - všetko rekvizity, ktoré odkazujú na povolanie tej-ktorej superŽeny. Ako prvé si možno viacerí nalistujú tie známejšie ženy-spisovateľky. Poteší, že sa do výberu dostala práve Timrava, Vansová, Šoltésová i Gregorová a oceňujem, že sa nezabudlo na dlho tabuizovanú Zoru Jesenskú. Keďže poznám viaceré zachované dobové fotografie týchto autoriek, ale aj ich slovníkové heslá, kde niet ich podobizne, a mám zapamätané aj školské učebnice literatúry z deväťdesiatych rokov minulého storočia s ošumelými čiernobielymi portrétmi spisovateľov, rozumiem, prečo sa nejeden tridsiatnik či nejedna štyridsiatnička aj dlhšie pozastaví pri pohľade na ilustrácie týchto žien. Sú nové, farebné, vkusné a pritom vytvorené najnovšou technikou, pri ktorej ilustrátorka Zuzana Bartová použila najmä tablet. V ňom nakreslila skicu a tú potom rozvíjala a dokresľovala na ňu jemné štruktúry. Aké by to bolo pre žiakov základných i stredných škôl pútavé učiť sa z takýchto farebne a experimentátorsky ilustrovaných a náročne graficky zalomených učebníc literatúry. Navyše v tvrdej väzbe a na kvalitnom pevnom papieri.

Kniha SuperŽeny však, našťastie, neodráža iba kvalitnú výtvarnú a grafickú prácu. Prináša päťdesiat originálne a premyslene spracovaných textov-medajlónov. Ich autorkou je Andrea Kellö Žačoková. Portréty majú jednotný štýl, ktorého základom sú krátke čisto plynúce vety s jasným významom. Pamätá sa takto na detského príjemcu, a udrží sa zároveň pozornosť aj náročnejšieho dospelého čitateľa a čitateľky. Každý medajlón má rovnaký rozsah, dve knižné strany, žiadnej žene sa nevenuje väčší priestor na úkor tej druhej. Táto vyváženosť v komponovaní a systémovosť robí knihu prehľadnou. Publikácii nechýba krátky úvod, ktorý na seba zbytočne neupozorňuje a netieni tomu, na čom je skutočný dôraz, a to je rozpovedanie 50 príbehov výnimočných žien prepojených so Slovenskom. Každá z nich bola vo svojom odbore priekopníčkou. Na konci knihy zaujmú viaceré sumarizácie. Aj tie sú hravo dizajnérsky upravené, čo množstvo informácií spriehľadňuje. Takto nájdeme v závere súpis žien, ktorý je chronologický, nechýbajú dátumy narodenia a smrti. Zaujme aj chronológia historických udalostí, ktoré zasiahli do životov žien, začína sa 13. storočím, v ktorom žila Alžbeta Uhorská a končí sa v 21. storočí pri misionárke Veronike Ráckovej. V závere prekvapí aj zoznam prameňov, z ktorých Kellö Žačoková čerpala. Ten je rozsiahly a zrkadlí zrejme aj niekoľkoročné štúdium takého množstva materiálu a odráža nemalé úsilie, ktoré súviselo s jeho nájdením, zozbieraním, roztriedením a prečítaním.

S viacerými menami výnimočných žien sa čitateľ a čitateľka stretne zrejme po prvýkrát, keďže diapazón povolaní, v ktorých získali tieto ženy prvenstvo, je skutočne široký. Nájdeme tú prvú archivárku, lekárku, fotografku, farárku, astronómku, pilotku, včelárku, šľachtiteľku viniča, pestovateľku ruží, prvú maliarku, herečku, etnografku, prvú baletku, učiteľku, misionárku, botaničku, charitatívnu pracovníčku, odbojárku, aktivistku, političku atď. Kellö Žačoková začlenila do svojej knihy aj dvanásť ženských priekopníčok, na ktoré upozornil už filmový dokumentárny cyklus pod názvom PRVÁ. Autorka však rozšírila túto našu spoločenskú pamäť o ďalších 38 ženských príbehov. Pred čitateľom začnú defilovať či korzovať princezné, kráľovné, grófky, šľachtičné, ale aj chudobné dcéry evanjelických farárov, polosiroty a siroty, nemanželské dcéry. Ženy, ktoré majú slovenské korene, iné zasa sčasti aj maďarské, české, nemecké či židovské. Niektoré vstúpia do manželstva ako 12 či 13-ročné, iné až na prahu 40-tky. Niektoré zasvätia celý život svojim pacientom, chudobným alebo žiakom, prípadne písaniu, umeniu či vede; iné sa aj vydajú, niektoré raz, iné viackrát, voľaktoré majú dokonca odvahu požiadať o rozvod s mužom tyranom, a to v dobe, keď bol rozvod nemysliteľný. Jedna z týchto žien zomiera 106-ročná, iné sotva 26-ročné a mnohé aj tragicky: židovská aktivistka Gizi Fleischmannová v Osvienčime, gymnastka Matilda Pálfyová ako 32-ročná pádom z koňa, Marína Paulíny - tento „Štefánik v sukni" pádom lietadla, odbojárku Chavivu Reikovú zastrelia Nemci v lese, grófku a pestovateľku ruží Máriu Henrietu Chotekovú zasiahne natoľko násilný vpád vojakov Červenej armády v jej dome, že sa z toho pomätie a o deväť mesiacov umiera; misionárka a rehoľná sestra Veronika Rácková zasa vydýchne naposledy na postrelenie počas občianskej vojny v Južnom Sudáne, keď vezie v aute tehotnú pacientku do nemocnice.

Prvá naša evanjelická farárka Darina Bancíková a prvá slovenská lekárka Mária Bellová sa stretávajú na ceste za vzdelaním s viacerými predsudkami. Darina je jedinou a prvou ženou na teologickej fakulte v Bratislave. Sú to 40. roky 20. storočia. V tom čase na fakulte ani nie je dámsky záchod. Slovenka Mária Bellová si ako prvá vyštudovaná žena lekárka len ťažko hľadá miesto, pacienti sú voči ženy-lekárke plní nedôvery. Darina Bancíková musí až desať rokov čakať, kým muži dovolia, aby bola vysvätená za farárku. Našej prvej docentke a neskôr aj prvej profesorke na vysokej škole - Božene Štúrovej Kuklovej jeden z mužských kolegov odmieta priznať titul docentky, a to len preto, že je žena.

Kniha SuperŽeny cez rozpamätávanie sa na výnimočné Slovenky rekonštruuje veľmi živo a nenásilne aj konkrétne zločinecké praktiky vtedajších režimov, ktoré neraz až tragicky zasiahli do ich osobného či tvorivého života. Lekárka Božena Štúrová Kuklová prišla spolu s manželom vďaka režimu počas prvej Slovenskej republiky o zamestnanie. Ester Šimerovej Martinčekovej nacisti popravili manžela lekára a pripravili ju o bývanie. Židovka Antónia Vlková stratila svoj krajčírsky salón pod Michalskou bránou, keďže komunisti likvidovali súkromné podnikanie. Popredná slovenská operná speváčka Lucia Popp sa po odchode do Viedne v čase totality už viac nemohla navracať na Slovensko za rodinou. Dorote Pospíšilovej, ktorá sa zaslúžila o vyšľachtenie viacerých odrôd viniča, znemožnil režim dosiahnuť vyšší vedecký titul ako PhD. Nechýbajú režimom zakázané preklady Zory Jesenskej. A silné je svedectvo političky Gabriely Fukovej, ktorá spolu s troma poslancami hlasovala proti zmluve o dočasnom pobyte sovietskych vojsk na našom území v roku 1968: „Je to zločin a nemôžeme ho legalizovať," hovorila. Mala 33 rokov a mala 4-ročnú dcéru. Svoje rozhodnutie nikdy neoľutovala. „Bolelo ju jedine to, ako ľahko vtedy ustúpili jej kolegovia. Zdôrazňovala, že človek by sa nikdy nemal spreneveriť svojim zásadám a nechať sa ovládnuť strachom, lebo sa stane to, čo sa stalo v roku 1968 a čo znamenalo na dvadsať rokov dobu temna."

V SuperŽenách sa objaví pri veľmi pozornom čítaní zopár preklepov, prípadne chýba niekde spojka či zvratné zámeno („venovali sa rozmanitých činnostiam", s. 8; „s manželom im to javisku", s. 20; „podieľa na vzniku", s. 186), niekde sa dvakrát omylom zopakuje to isté slovo (napríklad „domov" na s. 23), prípadne sa namiesto spojenia „existenčné otázky" použije existenciálne (s. 124), inde je zasa niektoré slovo navyše („a tak sa ju to chytilo za srdce, s. 155). Toto sú však zanedbateľné nepresnosti, ktoré nijako zásadnejšie neznižujú celkovú kvalitu knihy.

Po prečítaní SuperŽien akoby sa vo vnútri čitateľa a čitateľky ozývalo heslo Dariny Bancíkovej „Všetko pre ženy", ale aj morálna výzva Márie Bellovej, aby sme zostali vždy a za každých okolnosti ľuďmi. A ešte niečo sa tejto publikácii darí: dokáže vzbudiť túžbu prečítať si letecké denníky Ľudmily Šapošnikovovej, ktoré sa v knihe spomenú, či horolezecké denníčky Olgy Zibrinovej a najmä spomienky Eleny Lackovej, ktorá odkryla vo svojej divadelnej hre rómsky holokaust počas prvej vojnovej Slovenskej republiky.

Ktovie či sa dočkáme aj druhej časti knihy SuperŽeny, ktorá by priblížila ďalších 50 výnimočných Sloveniek a rozšírila tak našu kultúrnu pamäť. Napadá mi napríklad spisovateľka Kristína Royová - ktorá sa zrejme ako prvá Slovenka stala najprekladanejšou autorkou vo svete a nám chýba v zásadných slovníkových prehľadoch. Alebo Ľudmila Podjavorinská, ktorá je prvou autorkou knižne vydaných veršov poézie a kníh pre deti. Iste by sa našli ďalšie „potopené duše" odvážnych a akčných žien z našej histórie, ktoré sa nebáli kráčať vlastnou cestou.

Autorka textu: Monika Zumríková Kekeliaková







Živé vysielanie
??:??