Herec
Herec

Terézia Avilská: Cesta dokonalosti, 1. časť

Terézia Avilská: Cesta dokonalosti, 1. časť

Teraz si zalistujeme v knihe CESTA DOKONALOSTI od španielskej karmelitánskej mystičky Terézie z Avily. Necháme si poradiť, ako dosiahnuť pokoj v našom povolaní. Čo-to si povieme aj o literárnom jazyku tejto spisovateľky. A možno si s Teréziou zahráme aj šachovú partiu. Započúvajte sa teraz do prvej časti uvažovania o Ceste dokonalosti, ktoré pre vás napísala Monika Zumríková Kekeliaková. Číta Tomáš Bartoněk. 

Cesta dokonalosti 1. časť

terezka.jpg

Tento rok si pripomíname 505. rokov od narodenia karmelitánskej mystičky Terézie Avilskej. Vieme, že to bola činorodá žena, že dnes už patrí medzi klasikov španielskej literatúry a že jej cesta za Bohom inšpirovala filozofku Editu Steinovú až natoľko, že konvertovala a stala sa karmelitánkou. Terézia dokázala otvorene pomenovať pochybenia rehoľníčok a zreformovať karmelitánske rády. Spolupracovala so sv. Jánom z Kríža. Vycibrila sa v pevnej povahe. Cez cvičenie sa v pokore objavila cestu k zjednoteniu sa s Bohom. 

Akú Teréziinu tvár a zásluhy nám však vie pretlmočiť jej kniha Cesta dokonalosti, ktorá vyšla v roku 2019 vďaka košickým Bosým karmelitánom? Do slovenčiny ju preložila Silvia Brodňanová a o poctivé korektúry sa zaslúžila Mária Novacká. 

Terézia túto knihu začala písať ako 48-ročná po dvadsiatichôsmich rokoch života v kláštore. Tvorí ju ako príručku pre sestry. Sama si prešla viacerými pochybeniami, pred ktorými spätne varuje. Zrejme sa dá z toho čerpať aj pri ozdravovaní rehoľných komunít dnes, niečo sa dá zužitkovať aj v rámci rodinného života či na pracoviskách. Terézia kritizuje vyvyšovanie sa sestier nad druhými pre pôvod, neodporúča konať skutky pokánia až v takej miere, že začnú ohrozovať zdravie, nie je správne hľadať pocty a privilégiá. Kniha radí, ako nedostatky druhých znášať. Základom dosiahnutia pokoja rehoľníčky je schopnosť odpútať sa od seba, príbuzných a sveta, neskupinkovať sa, nevyhľadávať pohodlie... Nenechať sa zaslepovať túžbou, aby nás všetci mali radi. Lebo nevadí, že nás nemilujú tí, ktorí môžu uškodiť našej duši... 

Zdalo by sa, že keď Terézia hovorí o chudobe, je to len pre ľudí v kláštoroch. Ale čosi z jej rád o hmotnom minimalizme sa dotýka celkovo spoločnosti najmä dnes. Lebo ako hovorí Terézia, čím menej toho máme, tým menej sme ustarostení. A neraz už ideme za tým, čo nám netreba. Dokonca veľké a nápadné domy nie vždy osožia. Obohnať sa teda hoci len tenšími múrmi chudoby nám môže pomôcť minimalizovať naše hmotné nadbytky. 

Cesta dokonalosti celkovo uchvacuje štýlom, akým ju Terézia napísala. Autorka je až prekvapivo úprimná vo svojom nazeraní na písanie, označí ho niekde za ťarbavé, neotesané, povážlivé, ale nikdy nie za utárané. Prizná aj opakovanie sa, keďže má aj osemdňové prestávky vynútené inými povinnosťami. A tak často zabudne, o čom už písala a aj to, čo chcela predtým povedať. Dokonca sa za to ospravedlní (s. 83). Je však badateľné, že svoje písanie cenzuruje, aby ho neovládali povahové chyby, akási márnivosť vyniknúť, ale ho zdokonaľovala Pánova milosť: „Božia láska robí väčšie veci... A aby to nevyzeralo, že sa chcem robiť zaujímavou – aj keď to mám v povahe - , (...), neuvediem tu žiadne“ (s. 90). Terézia sa zrejme preto vzdala aj akejsi jazykovej škrobenosti a uhladenosti. Píše jednoducho, viacnásobne vysvetľuje, aby bola zrozumiteľnou. 

Miestami sa Avilskej jazyk výraznejšie estetizuje. Boh je napríklad sklárom, ktorý zhotovuje z duše veľkú nádobu, aby do nej mohol naliať všetko, čo potrebuje (s. 109). Inde je vnútro zlatým palácom plným drahokamov. A čím je duša čnostnejšia, tým drahokamy viac žiaria. Početné sú najmä zoomorfizácie duše, mysle či zla. Keď sa vnútro modlí akoby včely vchádzali do úľa, aby vyrábali med bez ľudského pričinenia. Zlo pripomína „zradnú čeliadku“ (s. 130). Rozháraná myseľ, ktorá bráni pohrúženosti, je splašným koňom (s. 104). Najoriginálnejšie pôsobí pasáž, v ktorej Avilská prekvapí sviežimi a neošúchanými obrazmi šachových figúrok, cez ktoré tlmočí sakrálnu skúsenosť. Keďže ju Terézia z druhej redakcie knihy vyradila, niekedy sa pri vydaniach Cesty dokonalosti neobjaví, je o to záslužnejšie, že slovenský preklad z roku 2019 ju nevynechal. Prišli by sme skutočne o jednu z najpôsobivejších podôb karmelitánskej mystickej obraznosti. Šachovou figúrkou, ktorá jediná dokáže dať Bohu mat je pokora. Najvyšší sa však vzdáva len tomu, kto sa celkom vydá Jemu. A tak ten, kto bude mať viac pokory, bude mať aj viac Boha; kto jej bude mať menej, bude mať menej aj Jeho. Terézia takto v knihe rozohrala nečakanú obraznú partiu a obohatila tak dovtedajší duchovný jazyk o nové dobré a silné ťahy, ktorých základom sa stali šachovnicové pojmy. Teréziansky mystický jazyk napokon vrcholí v netypickom používaní obrazov ohňa a vody. Tie nie sú v protiklade, lebo odkazujú na nadprirodzené javy. Voda preto rozpaľuje a oheň ochladzuje. Voda neuháša oheň Božej lásky, naopak, dokáže ho ešte rozpáliť. Takto pôsobia napríklad slzy, ktoré pochádzajú z opravdivej modlitby. A božský oheň zasa ochladí všetky svetské náklonnosti duše. A nepodlieha vode.

Ak ste už dávnejšie túžili prečítať si duchovnú knihu napísanú pokorným a jednoduchým jazykom s originálnou mystickou obraznosťou, Cesta dokonalosti vás nesklame. Kniha je samozrejme najmä sprievodcom pre tých, ktorí chcú pokročiť v modlitbe, či už vnútornej, meditácii alebo kontemplácii. Viac o tom  však až nabudúce, kde si povieme aj o Teréziinom docenení povolania ženy v knihe Cesta dokonalosti.

Text: Monika Zumríková Kekeliaková