Časy, časy, mrcha časy

Časy, časy, mrcha časy

V nasledujúcom príspevku sa prejdeme bratislavskými ulicami a jej výkladmi. Tie nie sú v roku 2020 iba vianočné, ale nesú aj nemilosrdný podpis pandémie koronavírusu. Príbehovú esej o situácii napísala Monika Zumríková Kekeliaková. Prečíta vám ju Tomáš Bartoněk. Uvádzame v rámci cyklu "V skratke".

časy_časy_mrcha časy

„Tak nadnes doučené," odfúkla si Klára s úľavou. A do svojho tohtoročného denníka si zapísala: „Študenti vnímaví. Pripravení. Práce nadpriemerné. Diskusia o nich podnetná. Všetci online pripojení. Nik nemal technický problém. Učím z domu, lebo druhá vlna pandémie pretrváva."

Zatvára notes. A chodí jej popred oči plaváreň, volejbal či sauna a kaviareň. Ako keď sa unavenému a hladnému psovi zbiehajú slinky na dobrú kosť. „Vieš, že je to kvôli covidu-19 zakázané a obmedzené, tak sa zbytočne tými predstavami netýraj," hovorí si, „a uvedom si, že nebyť pandémie tak by si po odučení už natriasala svoj zadok viac ako hodinu v autobuse, tak buď trocha vďačná J." Je to tak - a hneď sa jej na zozname vďačnosti objavia jej dospelí študenti, lebo vie, že virtuálne hodiny na základných a stredných školách vôbec nie sú med lízať. Klára nedávno čítala Denník z rímskej karantény, ktorý si písala novinárka a spisovateľka Martina Leierová počas prvej pandemickej vlny. Má školopovinné deti a počas ich online vyučovania si všimla, ako sa žiaci dohovárajú poza chrbát učiteľa cez otvorené chaty a predstierajú, že ho nepočujú. Čínski spolužiaci vysvetľujú, že koronavírus nie je z Číny, ale zo Sýrie, kde bolo nakazené zviera, ktoré Čína zachránila. „Ktovie, aké budú denníky žien zo slovenskej karantény," pomyslí si Klára. A ktovie čo odhalia tie žiacke a študentské, v ktorých sa sníva o možnosti opäť trénovať, vidieť spolužiakov... Azda by sa tam našli aj záznamy o ich nočných morách. Tie spomína aj Leierová vo svojich zápiskoch.

Klára chytí kabát, šál, čiapku a vyráža do Starého mesta. Zákaz vychádzania sa nateraz zrušil, až do najbližšieho lockdownu, a tak si vychutnáva túto slobodu. Bratislavské výklady sú teraz ako covidové mapy, jeho výkladné skrine. Kričí z nich: „Ďakujeme, že nosíte rúško. Dezinfikujete si ruky. Zachovávate odstup." Ale vedia byť aj vtipné: „Pri prevzatí jedla, prosím, majte rúško, inak bude hladné bruško." Alebo: „Najradšej by som vás objala, ale vzájomne by sme si mali zachovať odstup 2 metre." J Pri ďalších krokoch už úsmev primŕza, na sklách zavretých reštaurácií „horí" sviečka za slovenskú gastronómiu a niekde je nápis s výčitkou, že sme to reštauráciám nezodpovedným správaním pokazili. Mnohé sú totiž už od 15. októbra úplne zatvorené, aby chránili naše zdravie. Klára sa presunie tichým krokom k Divadlu Pavla Orzságha Hviezdoslava. „Časy, časy, mrcha časy", číta vo výklade. Je to názov divadelného uvedenia Hviezdoslavových menej známych textov. Mrchavo, veru, mrchavo je i nám, pán Hviezdoslav. Vidíte, ešte aj divadlo donútila táto pandémia preniesť sa do online sveta a svoje predstavenia streamovať. A nebyť letného uvoľnenia, mnohé by sme už nemali.

Klára ide ďalej, ľudia chodia sem a tam a takmer nikto nie je zvedavý na najznámejšieho bratislavského zvedavca. Ulice sú skutočne takmer vyľudnené, turistov je pramálo, a tak Čumila nemá kto fotografovať. Ani k sochám nemá zmilovanie táto pandémia, pomyslí si Klára, a Čumila priam demonštratívne odfotí a pohladí po čiapke s brmbolcom. Keď mohol mať srdce malý cínový vojačik, možno ho má aj Čumil. „Predstavujem si, že je bronzové a práve som ho potešila," usmeje sa Klára. „Sochu Náciho tešiť netreba, vidím, že si ju fotí hŕstka okoloidúcich. Horšie sú na tom skôr tie jeho obľúbené kaviarne teraz."

Klára skončí prechádzku v kníhkupectvách. Je rada, že ich sú ešte stále otvorené. Tie parížske majú kvôli pandémii už dlho iba rolety na oknách a fungujú online, čo malé obchody s knihami ekonomicky vedie k úplnému zániku. Klára si kúpi komiksovo ilustrovaný Denník Anny Frankovej, je skutočne nádherný. „Viem však, že čítať budem najskôr Denník morového roku od Daniela Defoea," pomyslí si Klára. Je o Angličanoch, ktorí v roku 1665 zažili epidémiu podobnú tej našej a rôzne na ňu ako spoločnosť reagovali.

Klára čítala nedávno aj časti diplomovej práce o „čiernej smrti" v Európe, ktorá zničila polovicu jej populácie v 14. storočí. Domy sa označovali bielym krížom a zaklincovávali a niekedy aj vypáľovali zo strachu pred nákazou; ľudia hýrili, aby zabudli na smrť, tancovali tance sv. Víta, ktoré končili smrťou.

Chcem sa vrátiť aj k Čapkovej Bílej nemoci," zapisuje si do digitálneho notesa Klára, prechádzajúc uličkami kníhkupectva. Píše sa tam o Číne, v ktorej sa každý rok vynorí nová zaujímavá nemoc, ale žiadna dosiaľ nemala taký úspech ako choroba Čengova. To je proste choroba dneška.

„Choroba dneška," opakuje si Klára a vchádza do prichádzajúcej električky nasadzujúc si ušité rúško. Je tma. Vianočné výklady svietia.

Text: Monika Zumríková Kekeliaková