človek_zviera_žena Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
Koľko sa v človeku skrýva zo zvieraťa? A musí byť nevyhnutne v rozpore s našou ľudskou podstatou to čosi zvieracie, čo v nás prebýva, čo sa napája na prapôvodné sily plné divokej energie a prebúdza sa, keď to najmenej čakáme? Odpoveď na tieto otázky a rovnako aj podoby, ktoré naša zvieracia identita dokáže nadobudnúť, možno hľadať rôznym spôsobom. Eva Luka po nich pátra vo svojom najhlbšom a najintímnejšom vnútri, v najzákladnejšej bunke svojej identity - v zárodočnej bunke, z ktorej vznikla žena ako bytosť.
To, čo v básňach zo zbierky Jazver ženu najostrejšie, najhmatateľnejšie vymedzuje, je vzťah k mužovi - nie ku konkrétnemu mužovi, hoci v niektorých básňach sú naznačené jeho jasnejšie kontúry. Ide o vzťah k bezmennému mužovi, ktorý by mohol reprezentovať pokojne celé mužské pokolenie. A hoci s ním telesne nadväzuje veľmi blízky kontakt, zostáva stále cudzím, nepochopiteľným. Akoby bol votrelcom z iného sveta, ktorý násilne vnikne do toho ženského, do ružovej záhrady, a spôsobí paniku, prevráti ho naruby. Snáď aj v tom je niečo zvieracie, skôr pudové, inštinktívne, čo naráža na zraniteľnú a zmätenú ženskú dušu. Necháva ho preniknúť k sebe, do seba, a zároveň sa mu odcudzuje a čoraz pevnejšie sa primkýna k zvieracím hlasom v sebe, ktoré ju prestupujú, akoby sa sama menila na zviera, nadobúdala animálnu dušu - stáva sa zdvojenou a rozpadnutou na dva kusy. Pomaly sa stráca hranica medzi tým, čo je ľudské a čo zvieracie, no nie iba v rozporuplnom prežívaní a rozpoltenosti vnútra lyrickej subjektky. Človek - muž nadobúda črty zvieraťa a správanie, ktoré väčšinou v negatívnych konotáciách pripisujeme divo žijúcim predátorom. Naopak, žena akoby v sebe objavovala zviera či zvera, ktorý je viac ľudský, než by sme si mohli myslieť. Zdá sa, že má viac spoločného napríklad s takým jazvecom ako s inou ľudskou bytosťou, ktorá sa zmocňuje jej tela a v tej chvíli akoby obaja prestávali byť človekom. Nevyhýba sa sexualite, nahmatáva ju, objavuje sa v básňach v rôznej podobe - brutálna, zahanbujúca, impulzívna. No vždy telesná a živočíšna, čo ešte viac prehlbuje priepasť medzi mužom - ľudským zvieraťom a ženou - zvieracím človekom.
Autorka nevypovedá len o sebe. V niektorých básňach rozpráva mikropríbehy mnohých žien, nekonkretizovaných, abstraktných, a predsa z ich na malom priestore zachytených životov tryskajú farby, zvuky a vône, ktoré im dávajú dôverne známe črty. Ženy, ktoré konajú svoje povinnosti, čakajú na mužov, narážajú na bariéry vlastnej bezmocnosti. Eva Luka vo výraznej epickej linke vytvára odpatetizované, no zároveň citlivo lyrické poetické obrazy. Nepotrebuje veľké slová, jej jazyk je civilný, vďaka čomu sa dokáže dostať až k obnaženému jadru seba samej či toho, čo v sebe nachádza. Sú to vnútorné svety plné predstáv, v ktorých si môže zachovať svoju identitu, prebiť sa k svojej podstate, nech je už z väčšej časti zvieracia alebo ľudská - a možno na tom ani nezáleží, pretože jedno už nemožno oddeliť od druhého. Jednoznačné hranice neexistujú, naráža na seba deň a noc plná výjavov, bdenie a sen, obe rovnako skutočné, brutálna a bezcitná pudovosť, iracionalita, impulzívnosť a zvieracie inštinkty a ľudská emotívnosť. Práve skúmaním stretov či skôr zrážok týchto svetov autorka vytvára veľmi plastický obraz mnohotvárnej ženskej duše, ktorá má rôzne, často protirečivé túžby a obavy. Robí to originálnym, štylisticky vycibreným jazykom plným logických a významových prekvapení, vyplývajúcich z mnohoznačnosti a prekvapivej symboliky. Svojským, poetickým ľudským jazykom prehovára v tajomnej, zvieracej reči. Je to mystické rozprávanie, v ktorom prebúdza k životu človeka, ženu, zviera; seba.
Text: Michaela Macejková
Obálka knihy: vydavateľstvo Modrý Peter
