Poďte sa s nami započúvať do eseje Michaely Macejkovej. Jej zamyslenie má názov "Legendy, ktoré sú pravdivé." Esej o cykle Deti Hamelnu z rovnomennej básnickej zbierky Dominiky Moravčíkovej. Rádio Litera príspevok vysielalo v rámci cyklu V skratke v roku 2021. Číta Tomáš Bartoněk.
Deti Hamelnu
Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
Básnický debut Dominiky Moravčíkovej okamžite po svojom vyjdení zasvietil na slovenskom literárnom nebi ako jasná hviezda a získal si nemalé uznanie. Zbierka, ktorá sa skladá z piatich cyklov, prináša výraznú básnickú výpoveď ako celok, a to na veľmi vysokej kvalitatívnej úrovni. Hoci však celá zbierka tvorí ucelené, koherentné poetické „rozprávanie“, jeden hlboký výdych s premyslenou a priezračnou estetickou aj myšlienkovou štruktúrou, v ktorom sú prítomné opakujúce sa motívy či štylistické postupy, predsa len sa pri určitom nastavení okulára dá na jednotlivé cykly pozerať samostatne, vnímať ich ako svojbytné básnické obrazy či príbehy v obrazoch.
V súvislosti s autorkou a jej tvorbou sa často spomína téma vysťahovalectva ako špecifického sociálneho fenoménu a inak tomu nie je ani v prípade Detí Hamelnu – tak samostatného cyklu, ako aj celej zbierky. Na pozadí stredovekej legendy, prostredníctvom ktorej je nám predostretá mozaika rôznych ľudských príbehov, sa však rozprestiera oveľa väčšia pustatina a prázdnota, než len geografické vysťahovalectvo. Pripomína nám, že často sme vyhnancami sami v sebe a pred sebou, vo svojom myšlienkovom svete, opustení bez skutočného „domova“. Ako nám sama autorka pripomína, legenda o potkaniarovi, ktorý odlákal deti z mesta Hameln a založil s nimi novú osadu, je pravdivá, a toto tvrdenie, podložené niekoľkými historickými zmienkami, vyznieva sčasti ironicky. Pravdivosť tohto príbehu – z polovice rozprávky a z polovice legendy – sa však legitimizuje v priestore zaľudnenom rôznymi postavami, ktorý je síce časovo ukotvený v stredoveku, no je nám možno oveľa bližší, než by sme sa mohli nazdávať, a v jednotlivých figúrach môžeme pri bližšom pohľade ľahko rozpoznať ľudí dneška. Poetka veľmi suverénne strieda lyrické subjekty a teda aj pohľady na opisované udalosti – raz sa nám prihovára hamelnská prostitútka, raz nás na svoje výrobky láka hamelnský apotekár, inokedy sledujeme tragickú romancu kata Raděja a kraviarky Anny. Prevteľovanie sa do iných osôb robí autorku vnímavejšou a empatickejšou a dovoľuje jej veľmi plasticky vykresliť rôznorodý a mnohovrstevný svet, ktorého komplexnosť je niekedy veľmi ťažké, priam nemožné uchopiť. Je to myšlienkový svet plný predsudkov, povier, archetypálnych stereotypov a odsúdenia, ktoré formujú kolektívne vedomie aj podvedomie, vtláčajú sa doň ako ornamenty, kríže, erby a zvieratá do hliny – lebo to je dôležité v živote a dejinách. Budujeme spoločnosť, v ktorej je podstatné vlastniť pôdu a v čosi veriť, a potom do pôdy ukladáme mŕtvych a obklopujeme sa mýtickými bytosťami ako z hamelnského beštiára; spoločnosť, ktorá trestá každé pochybenie a hriech, no sama je napadnutá chorobou ako jablká, ktoré oberala len zlodejka – tá, ktorá si zaslúžila trest smrti. Autorka sa stavia na stranu týchto vylúčených a odsúdených – vyhnancov vo svojej vlastnej komunite, pretože vie, že svet nie je čierno-biely. Všetci sme prestúpení symbolmi a legendami, ktoré v nás určitým spôsobom prežívajú, stávajú sa pravdivými, a naše spôsoby sa azda až toľko nelíšia od tých stredovekých. V každom z nás je kúsok Márie aj kúsok Salome. Ako poetka veľmi prorocky podotýka – naše príbehy v krajine neostanú, ostane len písané slovo a otázka, aká je hodnota jeho pravdivosti. Čítajme preto legendy, v ktorých sa spoznávame ako ľudia.
Napokon,
keď necháme bokom všetko spoločenské, symbolické či filozofické, čo nám
poézia Dominiky Moravčíkovej ponúka a čo má pozoruhodnú hĺbku, zostane
nám prekrásny jazyk a jeho melódia, ktorá plynie ako rieka, jazyk, ktorý
je čistý, aj napriek surovosti a krutosti, ktorú musí občas obsiahnuť.
Azda teda legendy aj očisťujú.
