Vypočujte si premiérový titul z roku 2021 v rámci cyklu V skratke. Postarala sa oň Patrícia Krupová, svoju kritickú reflexiu nazvala Medzi invariantom a idiolektom s podtitulom Detektív, dobrodružstvo, des. Publikácia vyšla v roku 2020. Reč bude o rovnomennej odborne fundovanej monografii Tomáša Horvátha z roku 2020. Podľa recenzentky ide o výnimočnú knihu, ktorá je neprehliadnuteľným príspevkom do slovenskej literárnej vedy. Číta Tomáš Bartoněk. Text pre rozhlas upravila Monika Zumríková Kekeliaková
Medzi invariantom a idiolektom, Detektív, dobrodružstvo, des Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
Pútavosť, prehľadnosť a zrozumiteľnosť. To sú primárne atribúty, ktoré sa mi vynárajú pri spätnom pohľade na túto monografiu. Začnime však poslednými dvoma spomínanými. Kniha sa otvára na prvý pohľad vyčerpávajúcim historicko-metodologickým úvodom. Po pozornom (a pomalom) čítaní sa ukáže, že je funkčný a podnetný. A to pre študenta, filológa a do určitej miery dokonca aj pre laika - veľmi nadšeného.Samotný úvod je rozdelený do šiestich tematických podkapitol, čo dáva čitateľovi priestor na „intelektuálny nádych“. Horváth tu načrtáva svoj primárny interpretačný postup, a to na žánrovom pozadí toho ktorého diela. Spomenú sa žánre populárnej literatúry: predovšetkým detektívka, strašidelná fantastika (wierd fiction), horor, dobrodružný román a sci-fi, utópia“. Formálne členenie monografie do štyroch hlavných častí potom zodpovedá vymenovaným žánrom. Opäť výborná „barlička“ pre čitateľa – laika, ktorý sa nevládze prehrýzať teoretickým úvodom alebo sa chce jednoducho dostať k tomu, čo ho zaujíma. Na to je, samozrejme, najlepší obsah, no niektoré tituly čitateľovi nemusia byť známe, a preto je žánrové delenie nápomocné.
V teoretickom úvode autor poukazuje na paralely jazykovej a literárnej vedy. Začína už v 19. storočí a čitateľovi objasňuje dôležitosť či úlohu invariantu v jazykovede. Práve pozorovanie určitých javov v jazyku, ktoré sa pravidelne opakujú na fonetickej úrovni, umožnilo formulovať hypotézu o existencii indoeurópskeho prajazyka.
Úvodnú časť Horváthovej knihy uzatvára podkapitola o literárnom diele ako o udalosti a idiolekte. A v prvej časti sa čitateľ môže tešiť, že sa dozvie niečo o detektívke. Hoci autor v úvode spomína, že siahne aj po dielach tzv. populárnej literatúry, nevyberá povrchne a prvoplánovo. Ocitnú sa tu napríklad aj Vilikovského diela. Horváth na týchto miestach hovorí, že primárnym invariantom detektívneho žánru je lineárno-zvratný pohyb narácie. Čiže nutnosť vrátiť sa späť v čase, aby sa vysvetlili niektoré udalosti. Kompozičné postupy detektívneho žánru sa tu však posúvajú, presúvajú a transformujú.
Druhá časť Horváthovej knihy nesie názov Štruktúry dobrodružstiev, dobrodružstvá štruktúr. Tieto kreatívne názvy jednotlivých častí (prvá sa volá Iné pátrania) zvyšujú čítavosť a pútavosť monografie. Autor sa tu venuje problematike „mayoviek“ či Cooperovej Pentalógii o koženej pančuche, ale aj ďalším knihám, nemenej zaujímavým. Horváth si všíma v týchto detektívkach princíp navracajúcich sa postáv. Tie putujú z jednej časti do druhej a čitateľ ich potom vníma ako „starých známych“ a už pozná ich vlastnosti a výzor. Dôležitým výstavbovým prvkom tohto typu próz je topos, teda prostredie diela Rovnako aj štruktúra, ktorá je najmä pri westernovej próze šablónovitá. Úvahy sa tu dotýkajú aj historicko-dobrodružných próz Jozefa Miloslava Hurbana. Tie reprezentujú vysokú literatúru. Objavuje sa v nich častý detektívny motív maskovania a intrigy, ale aj postupy gotického románu – napríklad v Hurbanovej próze Olejkár.
Ďalšia časť Horváthovej knihy nesie sľubný názov Texty, v ktorých straší. Nesklame milovníka Sherlocka Holmesa od Arthura Conana Doyla. Čitateľ sa tu o svojom obľúbenom autorovi dozvie množstvo možno aj nových, zaujímavých informácií, ktoré práve preto nebudem prezrádzať. Nemenej atraktívne sú aj interpretácie diel poľských autorov, a to Przybyszewského, Grabińského a Reymonta. Práve interpretácie menej známych diel podnecujú u čitateľa záujem prečítať si ich.
Názov poslednej časti Horváthovej knihy – Neexistujúce miesta – odkazuje na utópiu, ktorá sa zvykne chápať ako niečo, čo neexistuje. Nachádzame tu zaujímavé dielo Stanisława Lema, ktoré je fiktívnou zbierkou recenzií na neexistujúce knihy. Vzniká tu potom zaujímavá „semiotická hra“, kde Stanisław Lem imituje nefikčný text recenzie a tým vlastne kreuje rozprávača. Fiktívny recenzent je vytvorený autorom a samotný text recenzie sa potom stáva príbehom. To celé sa však ešte komplikuje. Aby Lem zostal „poctivým“ autorom – aby neklamal – využíva formu negácie. Tá ale sama o sebe reflektuje realitu. Interpretácia tak nadobúda filozofický smer. Horváth v nej cituje napríklad Sartra či Heideggera a text sa stáva pre čitateľa náročnejším.
Celkovo však Tomáš Horváth používa zrozumiteľný odborný jazyk. Po terminologicky zložitejšom úvode si čitateľ oddýchne pri pútavých interpretáciách, ktoré podnecujú záujem o samotné diela. Autor vychádza čitateľovi v ústrety aj prehľadným tematickým členením, kreatívnymi názvami kapitol a do určitej miery aj chronologickosťou častí. Túto pútavosť, schopnosť vyvolať u čitateľa „chuť“ prečítať si samotné interpretované diela vyzdvihuje aj jeden z recenzentov monografie Pavel Kořínek.
Celkovo by som ešte docenila bibliografické odkazy v knihe, ktoré sa nachádzajú na príslušnej strane v poznámke pod čiarou, čo čítanie textu robí prehľadným. Na konci knihy sa objavuje obsah a edičná poznámka. Nechýba ani resumé v anglickom jazyku a menný register.
Odborne fundovanej monografii formálne niet čo vyčítať a aj svojím obsahovým zameraním je výnimočná. Je neprehliadnuteľným príspevkom do slovenskej literárnej vedy. Rozhodne by ma ako čitateľku potešila i ďalšia monografia zameraná na diela populárnej literatúry. Azda sa jej časom dočkáme.
Text: Patrícia KrupováObálka knihy: vydavateľstvo Veda
