„Nie je nič pominuteľnejšie ako samo močarisko, ani nič väčšmi podliehajúce výkyvom módy ako dlhý a kvílivý poryv vetra,“ napísala Virginia Woolfová vo svojej eseji o románe Jana Eyrová spisovateľky Charlotte Brontëovej. Potom obdivne pokračuje: „Sme takí zahĺbení, že ak sa niekto v izbe pohne, zdá sa nám, že sa ten pohyb neodohral tam, ale v Yorkshire.“
Virginia Woolfová, svetoznáma anglická spisovateľka, kritička, esejistka a feministka počas svojho ani nie šesťdesiatročného života stihla napísať množstvo románov a iných próz, ktorými sa zaradila medzi najvýznamnejších modernistov 20. storočia. Vo svojich dielach experimentovala s psychologickými motívmi a rôznymi možnosťami prerušovaného rozprávania a chronológie, sústredila sa na emocionálne stavy svojich postáv. Pocity postáv si citlivo všímala aj v dielach iných autorov. „Nevýhody toho, byť Janou Eyrovou, netreba hľadať ďaleko. Ustavične byť vychovávateľkou a byť ustavične zamilovanou je vážnym obmedzením vo svete, ktorý je, koniec koncov, plný ľudí, ktorí nie sú ani jedno, ani druhé. Postavy takej Jane Austenovej alebo takého Tolstého majú v porovnaní s nimi milión faziet,“ pokračuje vo svojej eseji. Svoju dokonalú schopnosť precítiť okamih a vychutnať si krásu predstavivosti dokazuje aj ocenením Brontëovej obrazov: „Charlotte končí svoj najlepší román Villette práve opisom búrky. „Ťažká a temná visí obloha – zo západu sa ženie pohroma; mraky berú na seba čudné podoby." Tak privoláva prírodu, aby opísala stav mysle, ktorý by sa ináč nedal vyjadriť.“
Woolfová sa však nevznášala len vo vzletných predstavách. Jej dielo a aktivity mali nepochybný vplyv aj na vnímanie potreby vzdelávania žien a chudobných. Vo svojich dielach Tri Guiney a Vlastná izba sa zasadzovala o kvalitné vzdelávanie, ktoré by malo byť dostupné nielen pre mužov, dokonca iba tých z vyšších vrstiev, ale rovnako aj pre ženy. Rovnoprávnosť žien s mužmi bola v dobe, kedy žila Woolfová, len formálna. Ženy boli (finančne) závislé na svojich otcoch či manželoch, pretože pokiaľ nemali vzdelanie a kvalifikáciu, nemohli sa zamestnať a osamostatniť.
Virginia Woolfová sa okrem písania venovala aj šíreniu myšlienok kvalitných autorov. Spolu s manželom Leonardom založili malé vydavateľstvo Hogarth Press, ktoré publikovalo niektoré Virginine knihy, ale aj iné významné diela ako básne T. S. Eliota, či kompletný preklad diela Sigmunda Freuda.
Napriek úspechom a uznaniu však nebola Virginia na tomto svete šťastná. Jej život poznačili viaceré tragédie, s ktorými sa vyrovnávala len ťažko. Nalomila ju matkina a neskôr otcova smrť, zlomila ju smrť brata, no príchod druhej svetovej vojny u nej vyvolal také depresie, až sa rozhodla spolu s Catherine Earnshawovou povedať: „Vidím odpočinok, ktorý nemôže narušiť ani nebo, ani peklo, a pociťujem istotu o nekonečnom svete bez tieňov – tej večnosti, do ktorej oni vošli –, kde život nemá hraníc v svojom trvaní, láska v svojom súcite a radosť v svojej plnosti."
