Zlaté pávy sa rozpadnú na sneh

Zlaté pávy sa rozpadnú na sneh Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.

Veronika Dianišková (1986) vstúpila do slovenskej literatúry v roku 2006, keď ako mladá dvadsaťročná autorka vydala svoju básnickú prvotinu Labyrint okolo rúk. Prišla s poéziou, ktorú väčšina kritikov a recenzentov označila za prepracovanú, kultivovanú, suverénnu a umelecky vyrovnanú. Debut bol zaradený medzi kvalitatívne najpresvedčivejšie prvotiny za posledné roky a výraznejšie obohatenie mladej tvorby na Slovensku. Zazneli však aj zásadnejšie a zdá sa, že aj opodstatnené výhrady zo strany kritika Jaroslava Šranka. Po ôsmich rokoch Dianišková prichádza so svojou druhou básnickou zbierkou Zlaté pávy sa rozpadnú na sneh, ktorá vyšla v roku 2014 vo vydavateľstve Norami. Zbierka je premyslene komponovaná a zmysluplne rozdelená na tri mierne sa od seba odlišujúce časti (havranka, tajomstvo nedokončenej mapy a za (viditeľnou) hranicou púšte).

Dianiškovej zbierka začína v archetypálnom jaskynnom priestore, pričom steny sú duté, voda padá, netopiere sú nedotknuteľné a dnu sa dostať je nemožné. Blížiaci sa nezvratný koniec vzťahu evokuje praskajúci sneh, havrany, obraz zimy, januára, škriekajúca havranka, kvíliaca vlčica, zamknuté dvere, zatupený nôž. Ak sa vo vlasoch lyrickej hrdinky z prvej Dianiškovej zbierky stupňovalo napätie, vlasy sa prepletali s trávou, hlinou, strunami harfy, v druhej zbierke nachádza tento obraz svoje zavŕšenie a dekadenciu: brúsia sa nožnice, spomína sa zámer ostrihať si vlasy. V obrade strihania možno tušiť tenzívne významy zlomu, ktorý nastal v životnej situácii ženskej hrdinky a súvisí s mužom. Hoci všetko krúži v tomto prvom celku okolo témy odcudzenia sa, rozpadu vzťahu, čiže hrozí únava z večných tém o láske, Dianišková vo svojej výpovedi úspešne obchádza výrazovú banalitu, sentiment a predvídateľnosť.

Druhá časť knihy asi najzreteľnejšie potvrdzuje, že mladá poetka nezaspala na vavrínoch a jej prvotina, našťastie, nezostane zároveň aj autorkiným ideovým a umeleckým vrcholom. Zároveň môžeme zbierku Zlaté pávy sa rozpadnú na sneh označiť za kvalitatívny posun oproti debutu. Dianišková sa tu dokázala emancipovať od svojich silných básnických vzorov, nie je epigónkou Mily Haugovej, ako sa jej to vyčítalo pri prvotine. Vyšľapuje si po vlastnom chodníčku, v čom jej výrazne pomohli nové životné a autorské skúsenosti. Dokonca možno hovoriť skôr o príbuznosti s poéziou Ivana Laučíka, Anny Ondrejkovej a nachádzať inšpiráciu magickým realizmom či hispánskym prostredím, ako to tvrdia viacerí recenzenti, či už Lucia Biznárová, Martina Grmanová a autori knihy Hľadanie súčasnosti (Karol Csiba, Michal Jareš, Veronika Rácová, Radoslav Passia, Ivana Taranenková, Ľubica Schmarcová). Dianiškovej sa oproti prvotine podarilo zbaviť nemiestnych štylizácií a póz. Priam osamelobežecky sa prekopáva sama k sebe, k vlastnej pravde, báseň sa jej stáva spôsobom poznania života (zatiaľ skôr toho vnútorného), nezostáva pri fotografovaní či predstieraní svojich životných skúseností. Najpôsobivejšia je preto práve druhá časť knihy pod názvom tajomstvo nedokončenej mapy. Tu sa prejavil najviac Dianiškovej prínos. Ide o básne, v ktorých cítime zažité, autentické. Texty majú často datovanie a presný geografický záznam miesta. Ivan Laučík napísal väčšinu svojich básní v jaskyniach, lebo mu umožňovali stretnúť sa so sebou, vymedziť sa a uvidieť svet vonku z odstupu a previdieť. Jaskynná tma ho poúčala o hodnote svetla, ticho o hodnote zvuku a slova, samota o hodnote ľudskej spoločnosti. Dianiškovej písaniu v druhej knihe prospelo, že básne vznikali na cestách počas pobytu v Portugálsku, Latinskej Amerike, alebo bezprostredne po zážitku z ciest, čiže keď autorka bola v pohybe. Cudzia krajina akoby sa stala pre poetku tým laučíkovskym jaskynným priestorom, ktorý v nej pootváral nové existenciálne otázky, otvoril netušený priestor na preverovanie vlastnej identity a životného smerovania, vymedzovania sa. Poodstúpenie od domova, od toho, čo poetka zanechala doma, poúča o hodnote opusteného, strácaní, neistote, strachu, prázdnote, balanse, deficite opory, ale aj novozískanom v cudzom časopriestore.

Tretia časť zbierky za (viditeľnou) hranicou púšte v niečom pripomína záverečné významové nuansy Dianiškovej prvotiny. Ak lyrická hrdinka mala vo svojej prvej zbierke okolo svojich rúk labyrint, čiže oscilovala v osudovom bludisku neprekonateľných prekážok, ktoré znemožňovali napĺňanie zásadných bytostných túžob, v druhej básnickej zbierke sa opäť musí nedobrovoľne zriekať snov. Zlaté pávy sa jej rozpadnú na sneh. Akokoľvek je názov Dianiškovej zbierky metaforicky vzrušivý a neošúchaný, kdesi v jeho pozadí (zrejme náhodne) počuť názov zbierky Anny Ondrejkovej Sneh alebo Smutná jabloň plná nedozretých pávov. Preto za kľúčový a originálnejší skôr považujem v tejto zbierke Dianiškovej obraz-motív lana a autoštylizáciu povrazolezkyne, lebo autorka je vďaka nemu aj rozpoznateľná od iných poetiek, či už od Haugovej, ale aj Kucbelovej s jej osamelobežeckým motívom behu. Obraz lana len potvrdzuje riskantné ambície lyrickej hrdinky prejaviť svoju výnimočnosť, žiť ju, vybalansovať chvejúce sa túžby, nájsť pre ne oporu v realite, hľadať v životnom pohybe stabilitu. V prerezanom lane zasa pretlmočiť skúsenosť podrazu.

Na Dianiškovej písaní je sympatické, že si váži každé slovo a nebazíruje na formálnom či grafickom ozvláštňovaní, čo ju aj odlišuje napríklad od Haugovej viery v silu postmoderného experimentovania so slovom, ktoré miestami ústi skôr k vyprázdnenosti. Dianišková vie získať veľa pre báseň aj vďaka vytváraniu neologizmov a neošúchaných metafor, len škoda, že jazykových hier typu (vzduchopevná skaloprázdna) či originálnej metafory ako „vlak zašíva rozrezanú step" nie je v zbierke ešte viac. Zvlášť silné, mrazivo reálne a zároveň marquezovsko tajomné sú napríklad aj tieto verše: „každú jednu vyzliekol / pomaľoval / a zavesil na strom. / zomrel. // (onedlho si turisti začali so záujmom prezerať / ostrov plný bábik.)"

Dianiškovej druhá básnická zbierka je vkusne zalomená, s krehkými ilustráciami variácií ostrých vrcholkov od Anny Ondrejkovej. Redakčná a grafická práca je však na niektorých miestach nedôslednejšia: čiarky raz sú, inde zasa chýbajú, alebo sú navyše, ako si to všimla aj Lucia Biznárová. Mätúci môže byť do budúcna aj nesprávne uvedený rok vydania Dianiškovej prvotiny na zadnej strane knihy, ktorý nie je 2007, ale 2006.

Ak Dianišková aj pri ďalších zbierkach neprestane samú seba vtesnávať do svojej poézie, najprv svoje básne bude žiť, bude ju aj naďalej zaujímať zmysel slova a pohybu, hoci nebude prinášať úplne nové literárne podnety a jej jazyk nebude prevratne experimentálny, jej poézia má nádej stať sa trvalou hodnotou a budeme ju čítať radi.

LITERATÚRA

BIZNÁROVÁ, Lucia: Básne, ktoré sa chcú stať. Veronika Dianišková: Zlaté pávy sa rozpadnú na sneh. (Recenzie). In: Romboid, roč. XLVIII., 2015, č. 4, s. 65 - 67.

BANČEJ, Maroš M.: Príliv poézie. In: Romboid, XLII, 2007, č. 7, s. 66 - 67.

GAVURA, Ján (ed.): Veronika Dianišková. In: Päť krát päť. Antológia súčasnej slovenskej poézie. Bratislava: Literárne informačné centru, 2012, s. ............

GRMANOVÁ, Martina: Cesta vnútornou krajinou. Veronika Dianišková: Zlaté pávy sa rozpadnú na sneh. In: Glosolália. Rodovo orientovaný časopis, roč. 4, 2015, č. 2, s. 157.

HAUGOVÁ, Mila: Pomalé rozpínanie ruže. In: Knižná revue, 17, 2007, č. 6, s. 1.

HOSTOVÁ, Ivana: nie - poéziu - podľa značky - fontu - gesta - pózy - ceny - (neprintovosti) - stupňa uľachtilosti myšlienky. Slovenská nedebutová poézia 2014. In: Knižná revue - príloha, roč. XXV, č. 14 - 15, 15. 7. 2015, s. 3.

HRABČÁKOVÁ, Katarína: K premenám ženského lyrického subjektu v poetike Veroniky Dianiškovej. In: SOUČKOVÁ, Marta (ed.): K poetologickým a axiologickým aspektom slovenskej literatúry po roku 2000 III. Prešov: Fiilozofická fakulta Prešovskej univerzity, 2015, s. 223 - 239.

BRÜCK, Miroslav: Zlaté pávy sa rozpadnú na sneh. In: Knižná revue, roč. XXVI, č. 8, 2015, s. 7.

CSIBA, Karol, JAREŠ, Michal - RÁCOVÁ, Veronika - SCHMARCOVÁ, Ľubica: Svet v bohatstve zážitkov a spomienok. In: PASSIA, Radoslav - TARANENKOVÁ, Ivana (eds.): Hľadanie súčasnosti. Slovenská literatúra začiatku 21. storočia. Bratislava: Literárne informačné centru, 2014. s. 191.

MATEJOV, Radoslav: Cesta k dubisku. In: Knižná revue, 17, 2007, č. 14 - 15, s. XVI - príloha.

MATEJOV, Radoslav: Veronika Dianišková (Medailón). In: www.litcentrum.sk.

ŠRANK, Jaroslav: Niečo ako poézia. In: VLNA, 2007, č. 30 - 31, s. 104 - 106.