Július Pašteka: Takto som ich poznal

Kritika a esej

Július Pašteka: Takto som ich poznal

19. 04. 2019 13:01

Zvýraznené línia obnovenej pamäti, ktorá sa ťahá v slovenskej literatúre približne od roku 2005, neprestáva ani v posledných rokoch. Osobitá generácia literárnych vedcov, prekladateľov či spisovateľov sa prehupla do jesene svojho života a obzerá sa späť na prežité. Viaceré hodnotné memoárové diela, denníky či listy posledného obdobia však vychádzajú aj početnej skupine autorov po ich smrti (napríklad Pavlovi Straussovi, Ladislavovi Hanusovi, Jánovi Roznerovi, Dežovi Ursínymu, Dominikovi Tatarkovi, Márii a Františkovi Hečkovcom, Jánovi Jozefovi Hudákovi a ďalším). V roku 2015 domácu memoárovú spisbu obohatil aj Július Pašteka svojou knihou spomienkových portrétov pod názvom Takto som ich poznal. Ide o galériu 32 osobností, poväčšine z literárneho sveta, kde-tu aj z oblasti politiky, Cirkvi či filmového a divadelného umenia. Portréty sú napísané sviežo, nenudia, a hoci aj Pašteka vymenuje všetko záslužnejšie z tvorby toho-ktorého autora, vôbec sa tým portrét informačne nepresýti, lebo vždy sa dielo objaví v zaujímavom a neraz aj literárne kurióznom kontexte, čitateľ sa dozvedá, aké osobné či dobové pokrivenosti nesie.

Žiadny z Paštekových portrétov osobností nie je, našťastie, tendenčný, čisto adorujúci, zbožšťujúci, či autoritatívny; ale ani nerobí z autorov muzeálne atrapy, statické busty súce do povinných školských šablónovitých učebníc literatúry. Naopak, čo treba, to docení, ale nezamlčí ani charakterové manká autora či doby, ktorá deformovala. Vďaka Paštekovi sa z rešpektovaného a obdivovaného spisovateľa či vedca odcloní konečne aj to veľmi dôverné, skrývané, čo azda poznali len tí najbližší jeho spolupracovníci či rodina. Hovorí sa o tom citlivo, nejde o lacné senzácie. Skôr tieto decentné, niekedy aj vtipné detaily v portrétoch robia z kanonizovaných osobností literárneho sveta niečo veľmi človečie. Všetko sú to tvoriví jedinci, ktorí žili v 20. storočí poznačenom protirečivosťou, a také sú aj „deti“ tejto doby, často vnútorne rozporuplné, so svojimi tvorivými i ľudskými víťazstvami, ale i pádmi. Falšovatelia literárnych dejín, služobníci moci, kontroverzné osobnosti, ale aj zopár spravodlivých, perzekuovaných a neskôr rehabilitovaných.

Autori, na ktorých sa v knihe spomína, sú usporiadaní abecedne. V portrétoch Pašteka neobchádza limity vedeckého postupu, ktoré stanovil totalitný režim pri nestraníkoch a nemarxistoch, výrazne postihli Jozefa Felixa, nebol mu schválený veľký doktorát ani hodnosť profesora. Za prejav na pohrebe Zory Jesenskej sa dostal tiež do nemilosti. Zasiahol ho aj boj proti tzv. kozmopolitizmu, spolu s Jozefom Felixom prišli vtedy o miesto v Literárnovednom ústave SAVU aj Július Pašteka a Nora Beniaková, dcéra básnika Valentína Beniaka. Tvrdý zásah do svojich vedeckých ambícií pocítil aj Ján Komorovský. Mikuláš Bakoš ho okamžite prepustil z fakulty po tom, ako odmietol predložiť sovietskú polemickú štúdiu proti pápežským sociálnym encyklikám. Tvrdé režimové zásahy odkrýva Pašteka aj pri Jozefovi Ambrušovi, Andrejovi Žarnovovi, Ladislavovi Hanusovi, Jánovi Chryzostomovi Korcovi, Jánovi Jozefovi Hudákovi či Zore Jesenskej. O Ľudovi Zúbkovi hovorí ako o poctivcovi, ktorý sa nevedel ubrániť vydieraniu ŠtB. V portrétoch sa mihnú spomienky aj na tých, ktorí bránili či zachraňovali kolegov v čase, keď upadli do nemilosti. Takto pomohol straník a marxista Juraj Špitzer literárnemu vedcovi Jozefovi Ambrušovi. Stanislav Šmatlák žiadal, aby Jozefovi Felixovi udelili veľký doktorát. Oskár Čepan sa zastal v roku 1976 zakázanej knihy Júliusa Pašteku Estetické paralely umenia. Jozef Ambruš pomohol pred možnou likvidáciou Janovi Vilikovskému, odborníkovi na stredovekú literatúru, otcovi prozaika Pavla Vilikovského a prekladateľa Jána Vilikovského.

Kniha dokáže prekvapiť literárnymi kuriozitami, o ktorých by sa azda dalo polemizovať, prípadne ide o akési šumy vytvorené okolo autora, potom sú tu aj skutočnosti, ktoré pozná len zopár zasvätencov, či už sú to detaily z osobného života autorov, ich pracovného prostredia, pohrebu, miesta posledného spočinutia. Bez sentimentality dojímajú zápisky o hrobe Alexandra Matušku vedľa Martina Rázusa, alebo o hrobe synčeka Andreja Žarnova. Netradičná je Paštekova spomienka na pokus, ktorý robil Jozef Ambruš na mieste Štúrovej smrteľnej nehody, aby overil, či Štúrova puška mohla skutočne náhodne vystreliť. Upúta aj Paštekova reminiscencia na prednášku spisovateľa a patológa Andreja Žarnova, podľa ktorého anatomicky presný opis rán v Iliade vyvracal povesť o Homérovej slepote. Pobavia zápisky o pedantstve a mánii Ľuda Zúbka, ktorý svoje knihy často vyraďoval z knižnice a odnášal do antikvariátu ako nepotrebné, ale onedlho si ich šiel kúpiť naspäť. Zvykol si odkladať každú trojkorunáčku, preto mu v redakcii vyviedli žartovný úskok a vyplatili mu výplatu v samých trojkorunáčkach. Ako puntičkársky poctivec celú sumu odložil a spolu s manželkou musel vydržať do nasledujúcej výplaty.

Jan Vilikovský zasa aj tri týždne zvykol čítať iba detektívky a potom sa dal do vedeckej práce. Vzácne sú v Paštekovej knihe aj zmienky o rozhlasových reláciách a rozhlasovom časopise, ale aj o osude slovenských kníh a rukopisov, ktoré zhoreli, boli zakázané, okyptené o isté časti, navždy stratené či len v hlavách autorov. Takto sa spomína Strmeňov preklad Danteho Pekla, ktorý zhorel vo vlaku, Žarnovov preklad Pekla nesmel vyjsť a kópia sa našla v redakcii Katolíckych novín, spomína sa navždy stratená zbierka Ivana Krasku Keď stará lipa zakvitne, ktorá bola inšpirovaná sochárkou Alinou Ferdinandy. Karol Rosenbaum dal zákaz, aby vyšla monografia Štefana Janšáka o Antonovi Bernolákovi. Vajanský cenzúroval Kraskovu báseň Askéti. Z Krčméryho Dejín slovenskej literatúry musel vypadnúť dvojstránkový text s náboženskou básňou.

Celkovo možno rozdeliť Paštekove portréty na také, ktoré sú nesmierne doceňujúce a pozitívne, rehabilitujúce, napísané s obdivom a úctou, taký je portrét Viliama Turčányho, Jozefa Ambruša, Karola Strmeňa, Andreja Žarnova, Pavla Straussa, Jána Chryzostoma Korca, Františka Mikloška, Martina Slivku, Nory Krausovej, Zory Jesenskej, Jozefa Felixa, Andreja Mráza, Jána Jamnického a ďalších. Potom sú tu portréty, v ktorých sú autori zobrazení s kladmi aj zápormi, lebo išlo o kontroverzné osobnosti, či protirečivé – portrét Dominika Tatarku, Mikuláša Bakoša, Karola Rosenbauma. Vynikajúco je napísaný portrét Štefana Krčméryho a Alexandra Matušku, ale i Stanislava Šmatláka. V spomienkach si však možno povšimnúť aj zopár nepresností. Pašteka spomína, že na trnavskom Gymnáziu Jána Hollého vytrvali do maturity viacerí autori, medzi nimi aj Miroslav Válek. Nie je to však tak, Miroslav Válek odišiel z kvinty tohto gymnázia a maturoval na Obchodnej akadémii. V zozname literátov študujúcich na tomto gymnáziu Pašteka spomína aj Janka Silana (s. 157), ten však študoval na gymnáziu v Nitre, zrejme došlo k zámene s Paľom Olivom. 

Recenzia mala premiéru na Rádiu Devín.

Text: Monika Zumríková Kekeliaková

Foto: Peter Procházka/Literárne informačné centrum


takto.jpg

Živé vysielanie
??:??