VŠETCI BY SME MALI BYŤ FEMINIST(K)AMI
Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
Chimamanda Ngozi Adichie začína byť v rámci slovenského kultúrneho a literárneho priestoru známejšou až od roku 2017, keď jej vyšiel v slovenčine román Americanah (Amerikánka) a útla esejistická knižka We Should All Be Feminists (Všetci by sme mali byť feminist(k)ami). Táto africká spisovateľka a publicistka už od roku 2003 píše otvorene o rasizme, identite ženy, diskriminácii, predsudkoch a stereotypoch. Okrem románu Amerikánka, ktorý poznáme aj v slovenčine, je Chimamanda autorkou románu Fialový ibištek a knihy Polovica žltého slnka. Jednu z najväčších pozorností si však získal autorkin text – Všetci by sme mali byť feminist(k)ami, ktorý vznikol v roku 2012 a Chimamanda ho predniesla na konferencii zameranej na Afriku. Slová tejto eseje sa neskôr dostali do textov piesní Beyoncé či na tričká módnej značky Dior. V roku 2015 túto knižočku švédska vláda venovala každému šestnásťročnému Švédovi a šestnásťročnej Švédke.
Chimamanda v eseji odhaľuje naše vnímanie pojmu „feministka“ či „feminista“. Je plné predsudkov, stereotypov a najmä balastu a negativizmu. Muži, ale i ženy dávajú neraz iným radu, aby sa nenazývali feministkami či feministami. Lebo feministka je v ich ponímaní nešťastná žena, ktorá si nevie nájsť manžela; žena s odporom k mužom alebo tá, ktorá nenosí mejkap, neholí sa, nepoužíva dezodoranty, nemá zmysel pre humor, je stále nahnevaná. Azda až nová mladá generácia bude slovo „feministka“ používať bez negativity. Keď sa začnú dcéry a synovia vychovávať inak ako doteraz. Nazdávam sa však, že túto zmenu myslenia môžu brzdiť niektoré morálne pokrivené miesta súčasného moderného feminizmu, keďže dnes sa feministkami nazývajú aj také ženy, ktoré sa podieľajú na útlaku iných žien (i mužov), konzumizme či rasizme. O tomto negatívnom príznaku súčasného feminizmu Chimamanda v knihe síce nehovorí, ale tento kontext je zjavný a píšu o ňom viaceré súčasné feministky, napríklad americká novinárka Jessy Crispin.
Chimamanda vo svojej eseji nesúhlasí s tým, že nerovný prístup k ženám je už minulosťou a že dnes už ženy žijú v spravodlivom svete. Sama si spomína na svoje detstvo v Nigérii, keď predsedami tried nikdy nemohli byť dievčatá, hoci mali tieto ambície a aj najlepšie študijné výsledky či osobnostný potenciál. Predsedom triedy mohol byť vždy iba chlapec. Ak dnes nigérijská žena zaplatí mužovi za poskytnutú službu, ten sa poďakuje mužovi, ktorý ju sprevádza. Je totiž presvedčený, že žena má peniaze od muža. Do renomovaných nigérijských klubov ženu bez sprievodu mužov nepustia. V nigérijskej reštaurácii pozdraví čašník muža, ženu odignoruje. Chimamanda má skúsenosť, že ju ako ženu posudzujú aj podľa oblečenia: čím je menej feminínne oblečená, tým ju berú vážnejšie. Na rodinnom zhromaždení, kde sa prijímajú rozhodnutia, Chimamanda byť nemôže, lebo je žena.
Autorka eseje Všetci musíme byť feminist(k)ami preto opakovane vyzýva, aby sa výchova dcér a synov zmenila. U mužov sa napríklad prejavy hnevu tolerujú (aj v práci); u žien, sa naopak, hnev považuje za neprípustný a sú vychovávané k tomu, aby ho úplne v sebe potláčali. Výchovné nároky na sebakontrolu u mužov sú nastavené dosť nízko. Chlapcov od mala učíme, aby maskovali svoju zraniteľnosť, boli tvrdí a ich mužskosť spájame s peniazmi. Chimamanda sa však pýta: Prečo by to mali byť vždy muži, ktorí platia účty v podnikoch? Ak má žena úspech a ambície, učíme ju, aby ich nemala priveľké a neohrozovala tým mužov. Ak sa žena do istého veku nevydá, nazerá sa na to neraz ako na jej osobné zlyhanie. Ženu učíme vnímať sexualitu ako nástroj na dosiahnutie rôznych vecí. V skutočnosti však nie je mocná – sexualita je len kanálom, ako sa napojiť na moc niekoho iného. Veľká väčšina slávnych svetových šéfkuchárov sú muži, našich synov však v máloktorej domácnosti vychovávame k vareniu. Chimamanda sa preto pýta: Čo ak by sme sa vo výchove detí namiesto rodu zamerali na ich schopnosti a záujmy a učili od začiatku pripravovať jedlá dcéry i synov? Veď je to pre obe deti praktická zručnosť.
Stereotypne sú vychovaní muži aj v oblasti upratovania a starostlivosti o deti. Chimamanda píše: „Poznám ženu, ktorá má rovnaký titul a rovnaké zamestnanie ako jej muž. Keď sa vrátia z práce, ona spraví väčšinu domácich prác, tak ako je to zvykom v mnohých rodinách. Najviac ma však zarazilo, že sa mu poďakovala vždy, keď prebalil dieťa. Čo keby jeho pomoc pri starostlivosti o dieťa vnímala ako niečo normálne a prirodzené?“ Podobne sa dnes už uvažuje o starostlivosti o domáce práce aj v súčasnej cirkvi. V exhortácii pápeža Františka Amoris laetitia sa uvádza: „Zobrať si na starosť domáce práce alebo niektoré aspekty rastu detí nerobí muža menej mužným ani to neznamená zlyhanie, podanie sa či hanbu. Treba deťom pomôcť, aby tieto zdravé „výmeny“ chápali ako normálne veci, ktoré neoberajú postavu otca o žiadnu dôstojnosť. Rigidita je preháňaním mužskosti alebo ženskosti a nevychováva deti a mládež k reciprocite stelesnenej v reálnych podmienkach manželstva. Táto rigidita môže zabrániť rozvoju schopnosti jednotlivca až tak, že rozhodnutie venovať sa umeniu alebo tancu bude pokladať za málo mužské a funkciu riadenia za málo ženskú.“ (s. 173)
Esej Chimamandy Všetci by sme mali byť feminist(k)ami stojí za prečítanie, lebo hoci sa svet v mnohom zmenil, rigidita v ponímaní mužskosti a ženskosti je stále živá a živená. Muž a žena sa neprejavujú ako feministi či feministky. Aj preto svet zostáva naďalej nespravodlivý a muž i žena neraz nešťastní. A slovo „feminst(k)a“ je i naďalej plné ťažkého balastu a negativizmu.
V rámci cyklu V skratke odvysielalo Rádio Litera zamyslenie Moniky Zumríkovej Kekeliakovej v premiére 29.4.2019. Recenziu čítal Tomáš Bartoněk. Zvuk Rudolf Fritzman. Rozhlas a televízia Slovenska 2019.
Recenzia na: NGOZI ADICHIE, Amamanda: Všetci by sme mali byť feminist(k)ami. Krásno nad Kysucou: Absynt, 2017. Preklad Kristína Karabová.
Text: Monika Zumríková Kekeliaková
