Čakanka, smolnička, snežienky... a Jakub Deml

Kritika a esej

Čakanka, smolnička, snežienky... a Jakub Deml

18. 04. 2019 11:20

Spisovateľku Veroniku Šikulovú (1967) netreba zvlášť predstavovať. Jej knihy už dlhodobejšie a oprávnene nachádzajú značný pozitívny ohlas u súčasnej literárnej kritiky, ale aj svojich vďačných čitateľov. Viaceré zároveň získali  tie najprestížnejšie literárne ocenenia a nominácie. Aktuálne je Šikulová opäť medzi finalistami literárnej ceny Anasoft litera za prózu Medzerový plod. Dnes však odvrátime pohľad od tohto toľko doceňovaného v spisovateľkinej tvorbe. V eseji Moniky Kekeliakovej sa zatúlame spolu s českým autorom Jakubom Demlom  „za Šikulovej slávičie humno“. Esej pod názvom Čakanka, smolnička, snežienky... a Jakub Deml číta Eva Reiselová.

Kniha Diera do svetra, ktorá vyšla v roku 2012, asi nebude patriť medzi Šikulovej vrcholné diela, ani medzi najznámejšie a najčítanejšie, ale jej časť Za slávičím humnom je a zrejme aj zostane skutočne pozoruhodná. V budúcnosti by ju azda autorka mohla rozšíriť o ďalšie kvalitné básne v próze a vydať tak celú knihu venovanú kvetinám. Vďaka Šikulovej talentu by sme tak aj v slovenskej literatúre konečne mali umelecky výraznejšie dielo v štýle „květomluvy“, aké majú Česi najmä vďaka Jakubovi Demlovi a Vitězslavovi Nezvalovi.

Český básnik a katolícky kňaz Jakub Deml vydal v roku 1913 zbierku básní v próze pod názvom Moji přátelé. Kniha sa považuje za jeden z vrcholov Demlovej tvorby a je lákavou čitateľskou výzvou aj dnes. Autor sa v nej prihovára predovšetkým kvetinám, rozjíma nad nimi. Téma kvetín je prekvapivá, lebo sa ňou Deml vracia späť k obrodeneckému štýlu „květomluvy“ a jazyku, ktorý sa v tom období vnímal ako pestovaná záhrada. Oživuje tak zároveň aj starodávny a zabudnutý literárny smer biedermeier s jeho vzťahom k prírode a jemnému kvetinovému zátišiu. Deml však neponúka ako biedeimeier kvetinovú idylu, svet jeho kvetín nie je sentimentálny, ale vnútorne komplikovaný, poznačený smrťou, rozpormi a pocitmi ohrozenia. Na slovenskej strane niet takejto výraznej tradície písania o kvetoch, ako je to na českej strane v prípade Demla a Nezvala. V období romantizmu síce nachádzame u nás roztratené básne o kvetoch napríklad u Janka Kráľa. U Jána Bottu je to známa balada o žltej ľalii. Neskôr azda kvetinové cykly u Podjavorinskej či u Dilonga. Šikulovej poetické herbárium v Diere do svetra je preto v slovenskom literárnom kontexte zvlášť osobité, osamotené a takmer bez možnosti spájať ho a porovnávať s umelecky výraznejším dielom o kvetinách od slovenského autora. Čítať však Šikulovej rozhovory s kvetmi v paralele s Demlovou fantazijnou kvetinovou záhradou prináša umocnený zážitok a prekvapivé zistenia.

Šikulová má vo svojej skromnej poetickej záhrade mnohé kvety, ktoré u Demla vôbec nenájdeme, hoci jeho priateľstvo s rastlinami je početné, čo sa týka druhov. U oboch sa vyskytujú ušľachtilé kvety ako ruža, ľalia, tulipány, ale aj skromné lúčne kvetiny ako slzičky Panny Márie,  nevädze, čakanka, prvosienky či bodliak. Šikulová oproti Demlovi prekvapí šípkami, orgovánom, kvitnúcim orechom, snežienkami, zakvitnutou Pavlovniou, pivonkami, chryzantémou, podbeľom a smolničkou. Mihne sa u nej dokonca zmienka o hlohu, ktorý je vraj kvetinou francúzskeho spisovateľa Marcela Prousta.

Obaja spisovatelia svoje kvetiny poľudšťujú. Jakub Deml ich nazýva priateľmi a františkánsky nežne svojimi bratmi a sestrami. Za viacerými kvetmi sú ukrytí Demlovi priatelia, literárne postavy, ale najmä ženské bytosti. Takto do paprade vložil spomienku na mŕtvu matku. Do čakanky a hyacintu svoju chorú malú sestričku Matildu týranú macochou (Paralelu možno hľadať u básnika a františkánskeho kňaza Rudolfa Dilonga, ktorého sestrička Hanička tiež poznala zlú macochu a predčasnú smrť. Básnik ju podobne ako Deml svoju Matildu viacnásobne ukrýva do motívu kvetín a venoval jej aj celú básnickú zbierku Hanička). V trstine si sprítomňuje priateľku Elišku Wiesenbergerovú a v sirôtke temný obraz )macochy. Aj Šikulová si svoje kvety oživuje, prirovnáva k ľuďom, dokonca aj silne erotizuje a vulgarizuje. Pivónia jej symbolizuje tehotnú ženu, čakanka osamelého človeka, šípky erotizované ženy ľahších mravov. Orgován je pre ňu najcudnejší z kvetín. Niektoré kvety však posúva do zvieracieho sveta, ruža je pre ňu líškou a má pazúry. Ak Deml svoje kvetiny nazýva františkánsky nežne priateľmi, sestrami a bratmi; Šikulovej jazyk je drsnejší - expresívny, nelichotivý a iskrivý – podbeľ je pre ňu krpec, chryzantéma svätuškárka, vietor chuligán a ruža z Jericha svätým za dedinou. Obaja spisovatelia však v poľudšťovaní kvetín neprekročia istú hranicu – neobdaria kvety darom reči. Kvety síce mnohorako oživené ľudskými vlastnosťami zostávajú nemými poslucháčmi. U Šikulovej iba na jednom mieste kvety hovoria, a to tatuškove ľalie, lebo sú v tvrdej zemi, ale aj tým sa prikáže nakoniec mlčať. Šikulová prináša v poľudšťovaní kvetov niečo veľmi špecifické, čo Deml nemá. Svoje kvety oblieka – snežienky napríklad do belostných nočných košieľ a čakanky do zaprášených bledomodrých fertušiek.  Významnejšie oproti Demlovi pracuje aj s farebnosťou (so žltou pri podbeli, modrou pri čakanke). Šikulová pripomína nápadne Demla netradične zvoleným žánrom, a to básňami v próze, ale aj zvukovou a tvarovou hrou so slovami, a osobitou lexikou, do textoch originálne vkladá zabudnuté a nárečové slová. V jej textoch sa potom rumázga, bimbá, odštibráva.

Demlove a Šikulovej kvety majú aj spirituálne rozmery. U Demla je to zjavnejšie. Jeho kvetinám je najlepšie na oltári, pri poľných krížoch, sú znamením eucharistickej obety, majú anjelské telá. U oboch kvety majú aj mariánsky význam – najmä Slzička Panny Márie a májové kvetinky. Šikulová je originálna pri sakralizácii čakanky, keď ju objavne nazýva adventnou kvetinkou:  

„Keď je advent čakanie, si moja adventná kvetinka. Stojíš pri ceste v zaprášenej bledomodrej fertuške, čas možno iba dúfaním si krátiš. A možno čakáš zo zvyku s tým sivomodrým lampášikom. Keby ťa niekto odtrhol, odkvitneš zo smútku za čakaním a holé nič, iba možno trochu modrého smútku necháš pri ceste, ako za nechtami, ty moje bledomodré čakanie...“

Rozhovory s kvetinami majú svoje genius loci – Deml i Šikulová sa nimi vracajú takmer poetisticky do detstva a rodného kraja – Deml do Tasova a Šikulová do modranského regiónu. Preto neprekvapuje, že smolničky rastú za modranským štadiónom, prvosienky sú z Červeného Kameňa a Slzičky Panny Márie z dubovského hája – z Lintavy.

Deml napísal texty o kvetoch v čase najväčšieho ľudského osamotenia, zasiahnutý smrťou sestričky Matildy, priateľky Elišky a zákazom slúžiť sväté omše. Preto nie sú vonkoncom biedeimeirovskými či františkánskymi idylami. A o Šikulovej to platí rovnako, jej najlepšie texty o kvetoch nie sú prefúkané iba zmyselným chvením, ale majú za nechtami smútok, dôverčivosť v Boha a vedomie zániku v odkvitaní. Autorka si uvedomuje, že tatko tu už nie je a skryto to rieši. Šikulová a Deml svojimi textami o kvetinách preto potvrdzujú, že „zo samoty všetci dobre píšeme“ a že človek je často najkrajší, keď je sám. Iba s kvetmi za slávičím humnom.  

Literatúra: Biedermeier. Bulletin k výstave SNG v Bratislave. Hlavná kurátorka: Katarína Beňová. 19. jún – 1. november 2015.

DEML, Jakub: Moji přátelé. Praha: Československý spisovatel, 1989.                    

DEML, Jakub: Priatelíme sa s kvetinami. Preložila Monika Kekeliaková. In: Leto. Príloha Katolícky novín 2015. Katolícke noviny : tradičné noviny súčasného kresťana. – ISSN 139-8512. – Roč. 130, č. 26 (2015), s. 18 – 19.   

KEKELIAKOVÁ, Monika – ŠIKULOVÁ, Veronika: Od svitu do mrkvy... In: Katolícke noviny : tradičné noviny moderného kresťana. – ISSN 139-8512. – Roč. 128, č. 19 (2013), s. 12 – 13.   

NEZVAL, Vitězslav: Věci, květiny, zvířátka a lidé pro děti. Praha: STUDIO trnka, 2013.

NEZVAL, Vitězslav: Veci, kvety, zvieratká a ľudia pre deti. Bratislava: Mladé letá, 1968. Preložil Ľubomír Feldek.

ŠIKULOVÁ, Veronika: Diera do svetra. Bratislava: Slovart, 2012.

ULYANKINA, Evgenia: Demlovi „Moji přátelé“ z hlediska intertextuality.Diplomová práca. Školiteľ Josef Vojvodík. Praha: FF Karlovej univerzity. Ústav bohemistických studií, 2014. 81 s.

Esej vysielalo Rádio devín v premiére v roku 2015. Čítala Eva Reiselová.

Text: Monika Kekeliaková

Foto: TASR


sikulova.jpg


Živé vysielanie
??:??