Vypočujte si kritickú esej o vedeckej knihe Andrey Bokníkovej Zo slovenskej poézie 60. rokov 20. storočia II – Kaleidoskopy. Publikácia
vyšla v roku 2012. Autorom zamyslenia je Martin Pavlov. Text pre rozhlas
upravila Monika Zumríková Kekeliaková. Číta Tomáš Bartoněk. Program sme
vysielali v premiére v roku 2021 v rámci cyklu V skratke.
Literárna veda a kritika reflektovala poéziu 60. rokov už súbežne s jej vývinom. Dialo sa to predovšetkým na platforme dobových literárnych periodík, akými boli napríklad Slovenské pohľady či Mladá tvorba. K problematike trendov v slovenskej poézii sa vyjadrovali osobnosti ako Hamada, Matejov, Zajac, Turčány, Mikula a ďalší. S odstupom času, najmä po roku 1989, sa literárna veda postupne snažila nanovo oceniť a prečítať literatúru z obdobia 60. rokov 20. storočia. V tomto kontexte osobitne zaujme literárnovedná publikácia Zo slovenskej poézie 60. rokov 20. storočia II. od Andrey Bokníkovej.
Táto práca je pokračovaním rovnomenného prvého dielu monografie a je ju možné považovať za významný míľnik v profesijnej dráhe autorky, ako aj na poli samotnej literárnej vedy. Vďaka „dvojmonografii“ sa Bokníkovej podarilo získať prémiu Literárneho fondu a aj titul docentky. Počiatky jej záujmu o problematiku slovenskej poézie 60. rokov pramenia ešte z čias vysokoškolských štúdií, kedy sa v diplomovej práci venovala poetike Jána Stachu. V spomínanej dvojmonografii autorka nadviazala aj na štúdiu z antológie Trnavská skupina: Konkretisti, ktorú vydala v roku 2006, a na ktorú neraz priamo odkazuje. V porovnaní s prvým dielom monografie je ten druhý tematicky rozmanitejší, čo anticipuje už aj podnázov – Kaleidoskopy. Tak ako v prvom diele, aj tu autorka skúma tvorbu konkretistov a Novomeského, avšak z iných uhlov pohľadu. Ďalej sa zaoberá poéziou Osamelých bežcov, ale aj menej známych básnikov (Andraščík, Mokoš, Kováč, Gavorníková a iní), pričom jej primárnym cieľom je poukázať na vývinové zmeny v obraznosti poézie 60. rokov.
Z formálneho hľadiska je monografia bohato členená na dva tematické celky, ktoré ďalej obsahujú jednotlivé kapitoly a podkapitoly. Orientácii v pomerne zložitom systéme napomáha obsah, ktorý je zaradený hneď na začiatok publikácie. Autorka nevkladala poznámky pod čiaru, ale umiestnila ich, spolu s použitou literatúrou, na koniec jednotlivých kapitol. Hoci je toto riešenie estetické (keďže každá strana obsahuje iba konzistentný hlavný text), neustále listovanie na záver kapitoly môže pôsobiť pre istý typ čitateľov rušivo. Na konci publikácie sa nachádza aj stručné zhrnutie skúmanej problematiky a dosiahnuté výsledky výskumu v anglickom jazyku. Publikácia obsahuje aj autorskú a bibliografickú poznámku či menný register. V autorskej a bibliografickej poznámke Bokníková objasňuje, že sa vždy snažila čerpať z prvých knižných vydaní zbierok a diel. Tiež priznáva, že obrazné pomenovania vyznačené úvodzovkami sú „(...) u mňa početne zastúpené“, teda môžu narúšať prehľadnosť textu.
Autorkin štýl písania by som nazval rôznorodým. Čitateľa okrem faktov z literárnej teórie a histórie obohatí aj o filozofické dimenzie a prekvapí aj svojou zorientovanosťou v iných druhoch umenia (predovšetkým výtvarné umenie a film). V niektorých úsekoch však majú exkurzy do filozofie a dejín výtvarného umenia digresívny charakter. Kratšie, koncentrické interpretácie jednotlivých fragmentov básní autorka využíva ako dôkazy teoreticky uchopených javov a vyslovených hypotéz. V interpretáciách zameriava svoju pozornosť predovšetkým na tematicko-motivickú rovinu básní. Bokníková zároveň skúma i problematiku žánrov, a to v kapitolách o prozaizácii poézie. A „[n]a rozdiel od viacerých súčasných slovenských literárnych vedcov nezanedbáva ani reflektovanie zvukového tvarovania poézie“, ako na to poukázal už Ján Zambor v posudku autorkinej práce. Napriek tomu, že jednotlivé kapitoly majú relatívne samostatný charakter, autorka ich navzájom prepája odkazmi, čím vytvára kohézny systém.
Prvá kapitola je detailným pohľadom na Trnavskú skupinu – konkretistov. Cieľom Bokníkovej je ozrejmiť, prečo si k tejto básnickej skupine „nachádzajú cestu stále nové a nové čitateľské kruhy“. Autorka začína rekonštrukciou vzniku skupiny. Robí to zaujímavou formou. Cituje výroky jednotlivých členov z dobových periodík, čím sa minulosť pre čitateľa akoby „sprítomňovala“. Bokníková prichádza s odlíšením dvoch názvov: Trnavská skupina a konkretisti, čo podľa Zambora: „(...) prináša aj komplikácie“. Vo viacerých prípadoch nie je skutočne hranica medzi použitými pojmami, ktoré autorka vyhranila, zreteľná. Za najprínosnejšie Bokníková považuje v poézii konkretistov napríklad vedou nepovšimnutú príbehovosť či tematizovanie prvkov neverbálnej komunikácie (gestika, mimika, intonácia). Inšpiratívna je časť, kde Bokníková upozorňuje na možný vplyv próz Mila Urbana či Františka Švantnera na tvorbu Trnavskej skupiny.
Východiskovou postavou v druhej kapitole je Ladislav Novomeský a jeho poézia. Na základe interpretácie niektorých Novomeského básní autorka vyvodzuje charakteristické znaky avantgardy, ktorými sa neskôr inšpirovali aj samotní konkretisti. Zaujímavé je však uvažovanie o možných styčných bodoch medzi poetikou konkretistov a Novomeského skoršou tvorbou spred 50. rokov. Bokníková tieto dotyky vidí v zobrazovaní hmotného sveta. Zaujímavo autorka osvetľuje aj vplyv Novomeského na Rúfusovu tvorbu. Autorka tu podnecuje k ďalšiemu literárnovednému výskumu, ktorý by bol zameraný na komparáciu dvoch podobných zbierok týchto autorov.
Za zvlášť podnetnú považujem tretiu kapitolu Bokníkovej knihy Zo slovenskej poézie 60. rokov 20. storočia – časť druhá. V nej sa interpretátorka snaží o teoretickú reflexiu vývinu obraznosti, od tej konkretistickej „spodobujúcej obraznosti“ po osamelobežeckú „informelovú obraznosť“. Neobchádza pri týchto výskumoch ani poéziu Kondróta či Moravčíka.
Recenzenti Bokníkovej práce ocenili predovšetkým jej štvrtú a piatu kapitolu. Kapitoly sú zamerané na dominantné motívy poézie 60. rokov 20. storočia - ako luna, vajíčko, vápno, kováč či námet kúpania. Hoci vývin každého z motívov Bokníková sleduje najmä v spomínanom období 60. rokov, vždy sa krátko snaží poukázať aj na genézu motívu v histórii slovenskej či svetovej literatúry. Detailnejšie tak postupuje napríklad pri námete kúpania, ktorý dokonca skúma aj v kontexte prózy a filmu, čím prekračuje hranice problematiky. Napriek tomu, že štvrtá kapitola je vskutku prínosná, jej úvodná podkapitola s názvom Charakteristika kľúčových pojmov pôsobí skôr ako komplexná charakteristika konkretistickej poetiky (ktorá už bola detailne opísaná v prvej kapitole). Do úvodu kapitoly by sa možno viac hodil úsek o charakteristike jednotlivých motívov a ich klasifikácii, ktorý Bokníková umiestnila až do textu o motíve vajíčka.
Ako už vyplýva z názvu poslednej kapitoly Básnický obraz, hlasy a tvary v sérii skíc (namiesto záveru), autorka neurobila záverečné zhrnutie svojich zistení. Namiesto záveru svoju prácu ukončila niekoľkými úvahami predovšetkým o povahe obrazovéhoo tvarovania básne či o „distribúcii hlasov“. V týchto „skicách“, ako ich Bokníková výstižne nazýva, neformuluje konečné závery svojich rôznorodých úvah vyplývajúcich z problematiky poézie 60. rokov. Poskytuje skôr nové inšpiračné možnosti pre ďalší výskum.
Tých pár výhrad k práci Zo slovenskej poézie 60. rokov 20. storočia II. ani zďaleka neprevýši jej hodnotu a prínos v rámci literárnej vedy. Bokníková vo svojich literárnovedných reflexiách ponúka okrem faktov aj príležitosť k zamýšľaniu sa nad životom, nad našimi prioritami a hodnotami. Táto kniha je dôkazom toho, že poézia nie je len zmes vyumelkovaných slov. Nie. Poézia je príležitosť vidieť, počuť, cítiť a žiť.
Obálka knihy: UK Bratislava
