Vypočujte si esej Moniky Zumríkovej Kekeliakovej z cyklu V skratke. Je tak trochu o dánskom spôsobe výchovy detí, ale aj o postavičkách ako Pippi a Digory z Narnie. Azda vás aj prekvapí, koľko toho autorka našla medzi týmito hrdinami spoločného i rozdielneho. Viac vám prečíta Tomáš Bartoněk. Program je z roku 2023.
Keď ideš ty, idem aj ja
Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
Nedávno som dočítala knihu Prečo sú dánske deti šťastné? A medzi mojimi poznámkami z čítania tejto knihy sa mi mimovoľne opakovalo: „však to moje detstvo na Orave malo už v tých 80. rokoch minulého storočia čosi podstatné aj z tohto súčasného šťastia dánskych detí.“ Rodičia nás neučili čítať a písať príliš skoro. A to ani netušili, že nás tým ušetrili od úzkosti a tlakov na výkon, pred čím už dnes varujú výskumy psychológov. Nie, nevalila sa na nás ani celá riava krúžkov, ktoré by nás opäť iba tlačili k výkonom. Po napísaní úloh sme už boli na záhrade, vzadu na lúke alebo pred domom a hrali sa so súrodencami a kamarátmi od susedov loptové, pohybové i spoločenské hry. V záhrade alebo v lese sa potom najmä cez víkendy aj s rodičmi opekalo. Čítali sa u nás už aj v detstve knihy, ktoré nemali vždy rozprávkové konce a trpeli v nich aj nevinní, ktorí dokonca aj zomierali alebo boli chorí, prenasledovaní, oklamaní. Takto vedeli pôsobiť napríklad biblické príbehy, ale aj Andersenovo Dievčatko so zápalkami, Malý cínový vojačik, Wildov Slávik a ruža. Dnes sa v Dánsku čítanie takýchto kníh, kde sa dieťa stretne aj s príbehom niečoho bolestnejšieho, praktizuje a odporúča, lebo to v dieťati dokáže budovať odolnosť voči prekážkam, povzbudzovať empatiu, vytrvalosť i vďačnosť za to, čo v živote funguje a je dobré.
A tak som opäť po dlhom čase chytila do rúk Pippi Dlhú Pančuchu a Narniu, tentokrát s otázkou: môžu práve tieto knihy azda nejako pomôcť našim deťom, aby z nich vyrástli ľudia, ktorí nájdu cestu k naplnenému životu? A čo rodičia, odkryje sa im azda niečo aj cez takéto knihy z dánskej filozofie rodičovstva? Pippi a Narniu síce nenapísali dánski autori, ale tí severskí áno, za Pippi ďakujeme švédskej spisovateľke Astrid Lindgrenovej a za Narniu írskemu autorovi C. S. Lewisovi. Hneď v úvode obe knihy vťahujú deti (ale i dospelých) do neidylických svetov: 9-ročná Pippi žije sama, nemá mamičku ani ocka, mamičke zvykne kývať do neba a uisťovať ju, že to tu na zemi bez nej zvládne. 12-ročný Digory z Narnie (z časti Čarodejníkov synovec) má chorú mamu, ktorá je už bližšie smrti ako životu, otec je na ďalekých cestách. A tak sa chlapec musí presťahovať z dediny, kde to mal rád, do Londýna k čudáckemu strýkovi a tete. Pippi túto deficitnú skúsenosť vyrastania bez matky dokáže akoby prerámovať a dať svojmu príbehu pozitívny rozmer. Naučí sa variť, postarať o koňa i opičku, zachrániť pred zlodejmi i policajtmi a nikdy neplakať. Zdá sa, že túto sebaistotu a odolnosť v tejto skutočne špecifickej situácii bez rodičov v starom dome jej dáva práve hra. Preto v nej neprestáva niekedy hoci aj v noci, lebo ju vedie k nefalšovanej radosti. A tak u Pippi je všetko vlastne hrou, či jazda na koni, tanec valčíka, premety, stojky, lezenie po stromoch, hľadanie pokladov, ranné prechádzky, chytačky, preskakovanie po predmetoch v izbe bez dotyku dlážky.
Pippin jazyk je plný hravých skomolenín a vtipu, vymyslených historiek. Ako hra pôsobí aj jej chodenie dozadu, nosenie veľkých topánok, kreslenie na stenu a ukladanie sa do postele nohami na vankúš a hlavou pod paplón. U Digoryho z Narnie takýto typ voľnej hry absentuje, zanecháva ju spolu s dedinou, ktorú musel opustiť. K lezeniu po stromoch, jazdeniu na koni sa preto opäť vracia, až keď sa na konci prvého dielu knihy ocitá znova na vidieku. V dome čudáckeho strýka, plný obáv, že mu onedlho zomrie mama, prepadá plaču, slzám, nie je vonkoncom tou Pippi, ktorá nikdy neplače a udrží aj koňa. A azda aj preto toľko sĺz, lebo tak málo hry, ktorá by chlapcovi rozšírila svet o nový priestor, hrejivejší a radostnejší popri tom bolestnom. Pippi je po smrti matky, Digory zoči-voči jej smrti, a tak aj fenomén hry, reči a radosti funguje u oboch inak. Pippi sa to naučí bez mamy jednoducho dávať, akoby sa na tieto okolnosti „vyfúkla“ postupom času a objavila v sebe, ako byť šťastnou. A tak ju vidíme, ako sa zo srdca smeje, ako sa ide zblázniť od radosti, veselo džavoce, od nadšenia kričí hurá, skáče, tlieska, šúľa sa od smiechu. U Pippi šísla sú čísla, kurcis je cirkus, čapalinky a calapinky sú palacinky, arimentika aritmetika. V jej svete sa neodratúva ako v tom Digoryho: „jeden, dva, tri“, ale „jeden, dva, šesť“. Je v tom všetkom akási ľahkosť a sloboda. A hoci je v Pippinom svete veľa všakovakých hlupošín, uprostred toho všetko našla čosi vzácne, a to priateľstvo, kamarátov vo svojom veku a v susedstve – Anniku a Tomiho. Digoryho svet takto zosilnel zasa vďaka dievčaťu Polly, kamarátke zo susedného domu po presťahovaní sa do Londýna. Veta „Keď ideš ty, idem aj ja“, ktorú Polly opakuje, keď nasleduje v rozhodnutiach a dobrodružstvách Digoryho, definuje aj priateľstvo Pippi, Anniky a Tomiho. Tí, ak nemôžu byť spolu, chýbajú si, a navzájom sa učia práve nasledovaním jeden druhého prekonávať strachy a nebyť úzkostnými. Pippi a Digory vedia povzbudiť k odolnosti v čase prekážok, ktorú dnešné deti tak veľmi potrebujú.
