Opäť vás pozývame počúvať esej Moniky Zumríkovej Kekeliakovej v intterpretácii Tomáša Bartoňka. V minulej časti sa autorka rozpísala o špecifikách dánskej výchovy, ktorá dáva deťom priestor na voľnú hru, nezamestnáva ich toľkými krúžkami, nevedie enormne k výkonom. Opäť sa vrátime do Lindgrenovej príbehu Pippi a pripomenieme si dobrodružstvá z Lewisovej Narnie. Tentokrát nás zaujala atmosféra, logika, civilnosť i archetypálnosť jedla, ktorá niekedy veľmi skryto súvisí s tým ťažkým a bolestným, čím deti v týchto príbehoch prešli alebo prechádzajú. Zamyslenie uvádzame v rámci cyklu V skratke.
Čo tie deti vlastne učíme
Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
V minulej časti cyklu V skratke sme sa rozpísali o špecifikách dánskej výchovy, ktorá dáva deťom priestor na voľnú hru, nezamestnáva ich toľkými krúžkami, nevedie ich enormne k výkonom, chváli ich skôr za schopnosť vytrvať napriek nezdarom, „nepohládza“ ich povrchne iba za nadanie. Dáni učia deti vidieť popri tom negatívnom a nepodarenom aj to dobré v sebe i u druhých. Čítajú svojim deťom aj také knihy, ktoré nemajú vždy iba rozprávkové konce, ale dokážu vyvolať veľa empatie s bolestnými situáciami hrdinov. A tak sme sa v tejto našej už v poradí druhej úvahe opäť začítali do Lindgrenovej príbehu Pippy a pripomenuli si Digoryho a Edmundovo dobrodružstvo z Lewisovej Narnie. Tentokrát nás zaujala atmosféra, logika, civilnosť i archetypálnosť jedla, ktorá niekedy veľmi skryto súvisí s tým ťažkým a bolestným, čím deti v týchto príbehoch prešli alebo prechádzajú, a chorobou či neprítomnosťou matky.
Keďže Pippi prišla o svoju mamu ešte v kolíske, vo svojich deviatich rokoch žije s vedomím, že ona to tu bez nej zvládne, ona to dokáže, ona si poradí. A každodenne to manifestuje okrem iného aj tým, že vie variť a vychutnávať si jedlo. Kuchyňa je tým najpríjemnejším miestom v Pippinom starom dome. Pečú sa tu keksíky, koláčiky, medovníky, pripravuje čokoláda so šľahačkou, kakao, palacinky, ananásový puding. Nechýbajú chlebíky so šunkou a fašírkou, klobásky, saláma, chlieb s maslom a so syrom, mliekom. Okolo jedla je u Pippi vždy veľa rozruchu, nadšenia, smiechu, akéhosi hravého „hola-hej“ a zagebrenia. Šálky sa vyhadzujú na strom a aj z neho šupom dole zhadzujú :-), palacinky a vajíčka miera hore-dole, mlieko sa leje aj do ucha, tvár končí v šľahačkovej torte a zvyšok čokolády posteká z ryšavých vlasov až k ústam.
V Lewisovej Narnii Digoryho mama leží chorá v posteli, chlapec má 12 rokov a zbožne si želá, aby mama vyzdravela. Na chlapcovej bolesti akoby sa zúčastňovalo aj samotné jedlo, niet tu ani stopy po Digoryho obľúbených jedlách. V dome tety cítiť akurát nepríjemnú baraninu. Jedlo sa viaže iba k matke. Digory hľadá pre ňu zázračné ovocie, ktoré by ju zachránilo od smrti. Stáva sa ním strieborné jablko z krajiny Narnia. Chlapec ho však získa iba vďaka tomu, že sám prekoná všetok hlad i smäd i pokušenie jesť akýkoľvek plod zo zázračnej jablone. Druhá časť Narnie, ktorá už rozpráva iný príbeh, nie Digoryho, ale štyroch súrodencov, je viac „nasýtená“ aj jedlom. Nie je to však opäť rozhopsaný a až bláznivo radostný Pippin „príbeh“ varenia a jedenia. Funguje tu akási hostiteľská logika zla a dobra. Jedlo od dobrého fauna je príjemným olovrantom, turecký med od Bielej čarodejnice vyvoláva nenásytnosť, podráždenosť, začervenanie a pocity na vracanie. V Lewisovej Narnii však nielen jedlo, ale aj niektoré vtáky (červienka), niektorí fauni či samotný plač pomáhajú rozlišovať, čo a kto je napojení na svet zla a kto na svet dobra. Pippi nikdy neplače, lebo opäť aj takto odkazuje mame do neba to silné a nevzdávajúce sa: „neboj sa, ja si poradím“. V Narnii sa rozplačú vždy tí, ktorí sú na strane dobra a sú skúšaní zlom či bolesťou – takto plače Digory nad chorou mamou, Aslan zo súcitu a lásky nad bolesťou Digoryho, plače dobrý faun, ale aj Lucy, keď je vysmievaná, potupená a nikto jej neverí, že existuje aj iný svet – krajina Narnie.
„Čo tie deti v škole vlastne učia?“ – mrmle si starý profesor v Narnii, keď si čistí okuliare a vidí, ako deti nevedia rozlíšiť, kto z nich klame či neklame, čo je skutočné a čo vymyslené. A pritom niekedy stačí obyčajná logika a vnímavejšie pozorovanie tých druhých. A tak ak Pippi vie pomôcť deťom, aby z nich vyrástli radostní, hraví a vytrvalí dospelí; Narnia pozýva deti, aby na základe detailov, drobností, priam ako malí zvedaví a na logiku napojení detektívi vedeli odhaliť, kde sa klame, kto stojí na strane dobra, a kto na tej druhej. A to sa im, veru, raz na tej dospelej ceste za šťastím a naplnenosťou môže veľmi zísť. Túto výchovnú zručnosť by som preto k tým skutočne výborným pilierom dánskeho rodičovstva pripojila. Hoci ona tam v podstate je, lebo bez schopnosti voliť si a rozlíšiť dobro, by sa pokazila akákoľvek detská radosť z hry, zničila empatia, autentickosť a vytratila zo vzťahov hrejivosť a pokoj.
