Prečo nie som feministka

Prečo nie som feministka Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.

Americká redaktorka a novinárka Jessa Crispin je autorkou troch kníh, z ktorých najnovšia Why I am not feminist vyšla v New Yorku v roku 2017. Máme ju už aj v slovenčine vďaka prekladateľke Ani Ostrihoňovej a redakčnej práci Martiny Kubealakovej. Jessa Crispin akoby názvom svojej knihy Prečo nie som feministkou zavádzala, keďže jej identita v knihe je feministická. Nejde však o žiadnu mystifikáciu, ako ukáže prečítanie celej knižky. Názvom autorka sebaisto manifestuje, že je proti viacerým podobám moderného feminizmu, nechce byť feministkou v tomto ponímaní. Jasne vidí a pomenúva slabé pokrivené miesta hnutia – jeho konzumizmus a podiel na systéme utláčania. U mnohých žien (i mužov) ide v prípade feminizmu iba o akýsi novodobý trend a obyčajnú pózu.

Dnešné najprominentnejšie feministické autorky si držia odstup od svojich predchodkýň, odsudzujú ich, pričom ich diela ani nečítali. Dištancujú sa od tejto hŕstky žien, hoci užívajú výhody, ktoré sa podarilo presadiť práve vďaka radikalizmu týchto zanietených žien. Nazývajú sa feministkami, hoci im v podstate stačí, že si žijú pohodlný (manželský) život s trochu väčšou mierou nezávislosti.

Ak v minulosti nejedno manželstvo vyzeralo ako prostriedok na skrotenie ženy, dnes sú zasa tieto ustanovizne nestabilné ako pracovný trh, rovnako súťaživé a ponižujúce. Feminizmus priniesol žene slobodu aj v tomto zväzku, ale je čas položiť si otázky, čo všetko z toho, ako dnes žena žije, ju robí skutočne šťastnou a či sa netreba aj po niečo z minulosti vrátiť späť. Lebo sme sa na jednej strane skutočne vykúpili cez schopnosť zarobiť si vlastné peniaze od viacerých zhubných foriem patriarchátu - dnes už napríklad dokážeme uhrádzať vlastnú zdravotnú poistku, ale nakoniec ju využívame na preplatenie antidepresív. Niektoré zasa zaspávame len vďaka prístroju prehrávajúcemu šumenie. Feministická reakcia na lásku a manželstvo zlyhala.

Mnohé ženy, ktoré sa dnes označujú za feministky, vnímajú akúkoľvek ženu na vedúcej pozícii iba pozitívne, cenia si, že je tam práve žena a nie muž, a to je pre ne to najzásadnejšie. Už sa nepozerajú na morálny kredit ženy, že neraz ide o riaditeľku korporácie, kde pracujú iné ženy či deti v otrockých podmienkach, za nízke mzdy a firma produkuje toxický odpad.  Žena na vedúcej pozícii sa zasa neraz falošne zahalí závojom mainstreamového feminizmu a ospravedlní si to, že ženy na nižších pozíciách zostali platovo naďalej diskriminované. Stačí, že ona napreduje po rebríčku úspechu a preráža tým cestu ženám - čo na tom, že na práva a potreby žien pod ňou sa akosi pozabudlo. Akákoľvek kritika takéhoto feministického uvažovania sa chápe zo strany žien ako útok.

Niet preto divu, že istá skupina žien začína viac a viac odmietať feminizmus, a nie je to preto, že by boli zaslepené, naopak, vidia ho ako formu útlaku. Ženy dnes vo vedúcich pozíciách vykorisťujú iné ženy, tie chudobnejšie, podporujú rasizmus.  Moc zaslepila moderný feminizmus, vládne v ňom sebectvo žien, ktoré ho využívajú ako ľahší prístup k moci. Sme ženy, ale pomohlo by nám, keby sme o sebe v prvom rade premýšľali ako o ľudských bytostiach. Ukázalo sa totiž v čase moderného feminizmu, že ženy nie sú vôbec prirodzene empatickejšie a starostlivejšie, prichádzajú o tieto vlastnosti podobne ako mnohí muži, a to vo chvíli, keď ich už nepotrebujú.

Morálna pokrivenosť feministiek sa ukazuje aj vo výrokoch: „trpeli sme dlhú históriu, znášali útlak, preto si teraz zaslúžime byť sebecké“, „utláčali ste nás – muži – tak teraz sa za vás nepostavíme, hoci ste neraz aj v práve“. Pomsta sa stala oficiálnou súčasťou feministickej politiky. Tá čoraz viac používa mocenský jazyk: „ženy sa musia posilniť“. Ale už sa nepozerá  na to, či sa táto moc a sila žien využíva morálnym smerom. Ženy sú nakazené patriarchálnou predstavivosťou. A preto vlastne v skutočnosti feministkami nie sú a nemali by sa takto volať, lebo feminizmu ako hnutiu šlo o spoločnú akciu, nový systém bez útlaku a týmto ženám ide skôr o pohodlný životný štýl s vidinou mať sa čo najlepšie, hoci aj na úkor iných (mužov i žien).

Vďaka knihe Jessy Crispin niektoré ženy azda spoznajú, že hoci sa doteraz odmietali či ostýchali nazývať feministkami, svojím morálnym založením, filozofiou a kultúrou správania sa nimi sú. A tie, ktoré sa za ne považujú, zistia, že v skutočnosti nimi nikdy neboli, nie sú a nebudú, ide v ich prípade iba o pózu. Knihu Jessy Crispin by som neoznačila za odvážnu, ani za ostrú či nebezpečnú; skôr za zrozumiteľnú, popularizačne (nie vedecky) napísanú sondu do moderného feminizmu bez akejkoľvek skice konkrétnych možných riešení problému. Istému typu čitateľov a čitateliek môže miestami prekážať rozhorčená kultúra jazyka autorky prechádzajúca zbytočne až do vulgarizácie.  Napriek týmto výhradám je Crispinovej knižná esej nezakaleným zrkadlom, ktoré dokáže usvedčiť nejednu súčasnú feministku z pretvárky a sebeckých motivácií. 

Text: Monika Zumríková Kekeliaková