Herec
Herec

Terézia Avilská, Cesta dokonalosti, 2. časť

Terézia Avilská, Cesta dokonalosti, 2. časť

Pozývame vás vypočuť si druhú časť uvažovania o knihe Terézie Avilskej CESTA DOKONALOSTI. Tentoraz o Teréziinom vnímaní ženy, Boha a modlitbe ako takej. Napísala Monika Zumríková Kekeliaková. Číta Tomáš Bartoněk.

Cesta dokonalosti 2 časť

terezka.jpg

Terézia z Avily písala knihu Cesta dokonalosti v rokoch 1563 – 1565, hneď ako dopísala rok predtým svoj životopis Kniha života. Terézia si tu akosi osobitne  všíma práve ženu a usiluje sa obhájiť jej právo na duchovný rast. Vzhľadom na náročné časy vo svete i Cirkvi, vníma ako nerozumné zavrhovať čnostné a silné duše, hoci by šlo práve o ženy. Odvoláva sa na Krista, ktorý preukazoval ženám svoju priazeň, nikdy nemal voči nim odpor: „A našiel si u nich toľko lásky a viac viery než u mužov“ (s. 30). Mužom však bola každá čnosť u ženy akousi podozrivou. Odporúčalo sa im, aby radšej priadli a nešli cestou modlitby. Postačí im Zdravas a Otčenáš, lebo môžu mať z kontemplácie fantasmagórie. Terézia nesúhlasí s týmito dobovými predsudkami, ukazuje, že ženy nie sú vo vnútri prázdne (s. 155) a veľmi zrozumiteľne ich túži sprevádzať na ceste modlitby mysle, pokoja či pohrúženosti, ktorou si sama prešla. K ženám vie byť však Terézia aj opodstatnene kritická (podobne aj k mužom), triezvo pomenuje ich slabosti (najmä tie, ktoré si všimla medzi rehoľníčkami). 

Ženy podľa nej majú ešte silnejšiu tendenciu ako muži viesť niektoré zo svojich vzťahov až k akejsi výlučnosti, čím sa dospeje v rámci spoločenstva neraz ku skupinárstvu, ktoré komunite uškodí (s. 35 – 36). U mužov (konkrétne spovedníkov) odhaľuje ako ničivú pre iných zasa ich nevzdelanosť (neraz zľahčujú zlé návyky iných) alebo sú márniví. Podľa Terézie je veľmi typické pre ženy používanie nežných slov: ako „poklad môj“, „duša moja“. Zakazuje sestrám medzi sebou tieto nežnôstky (majú si ich ponechať iba pre svojho duchovného Snúbenca). Povzbudzuje ich, aby sa v tomto smere podobali skôr mužom. 

Nazrie aj do sveta vydatých žien. Vidí ich neľahké postavenie. Ale hovorí o ňom najmä preto, aby nastavila kritické zrkadlo rehoľníčkam, ktoré sú často útlocitné, utápajú sa v sebaľútosti, pohodlnosti a sťažujú sa aj pri ľahkých chorobách. A pritom je bežné, že vydaté ženy znášajú nielen manželove pocty, ale i potupy a zo strachu pred jeho hnevom ani nespomenú svoju ťažkú chorobu alebo to, že sú vlastne v manželstve nešťastné (s. 68). Terézia preto sestry napomína, aby si uvedomili, že sú zachránené pred touto manželskou podriadenosťou ženy voči mužovi. Lebo tu je to Kristus, ktorý sa podriaďuje ako prvý (s. 142). Avilská preto použije miestami až štipľavý ironizujúci jazyk: „Ach, môj Bože, toto sťažovanie sa medzi mníškami!“ (s. 66). „Zdá sa mi nanajvýš nedokonalé, sestry moje, aby sme takto kňučali a sťažovali si a hovorili mdlým hlasom, predstierajúc hlas chorého“ (s. 67). Niekde otvorene povie: „nebuďme hlúpe“ a nezakrýva ani niektorej prostoduchosť (s. 152, s. 166). 

Teréziina Cesta dokonalosti nakoniec prináša aj triádu predpokladov nevyhnutných na dosiahnutie kontemplácie (vzájomná láska, odpútanie sa od všetkého stvorenia a skutočná pokora). Poskytuje praktické rady k vnútornej modlitbe a obsahuje vlastný výklad modlitby Otčenáš. Veľa takto vypovie aj o Bohu. Netreba na neho kričať, aby sme s Ním hovorili, je nám celkom nablízku - v našom vnútri, hovorí Terézia. A preto odporúča, aby sme sa hockedy aj uprostred prác len tak utiahli do seba. Boh je ten, ktorý veľa robí a dáva, stačí mu len dôverovať a prestaneme sa starostiť. A čím viac sme v nepriazni predstavených alebo v zavrhnutí, tým viac útechy Najvyšší dáva. Človek dostáva od Neho oveľa viac, ako žiada alebo ako túži (s. 131). Ale myslieť si, že Boh prijme za dôverných priateľov pohodlných ľudí a bez trápení, je nezmysel, hovorí Avilská (s. 97). Niekedy Pán prichádza zasa veľmi neskoro, ale odplatí sa dobre a naraz (s. 94). 

Ale najmä Boh nevedie všetkých jednou cestou (s. 93).

Text: Monika Zumríková Kekeliaková