Vypočujte si esej v rámci cyklu V skratke. Autorka Monika Zumríková Kekeliaková sa zamýšľa nad knihou Chvála pomalosti, ktorú napísal Carl Honoré. Číta Lucia Šaráková.
Byť človekom, vedľa ktorého sa dá čítať
Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
Keď sa nad tým všetkým v takom pomalom rytme ☺ začnem zamýšľať, spomeniem si, ako sa vo svojich mladučkých rokoch premiestňujem v našom dome z izby do izby. Opúšťam tú svoju študentskú – v podstate izbu s neraz vysokým učebným tempom – a zložím sa aj so skriptami v prázdnej obývačke, neskôr v malej záhrade a nakoniec v izbe pod strechou. A ono to pretrvalo a pretrváva - dodnes nedokážem veľmi koncentrovane čítať, dokonca ani tvorivejšie písať na miestach, kde ja alebo iní sú pod vysokým pracovným tempom. Efektívna na tých miestach som, ale nápaditá a koncentrovaná len po istú hranicu. Rada preto opúšťam preplnené kancelárie a veľké univerzitné či knižničné študovne, aby som niečo dokončila (dopísala) napríklad v kúte tichej a kávou rozvoniavajúcej kaviarne. Vždy ma upokojovalo čítať si alebo sa aj učiť v izbách, kde bol popri mne ešte niekto. Ale neuponáhľaný – spomaľujúci muži, ženy, deti v kaviarňach. Sestra, ktorá si vedľa mňa v detstve ticho kreslila, vyšívala alebo háčkovala. Čítať si a učiť sa v izbách, kde sa babka či mamina potichu modlí ruženec. V miestnostiach, kde ešte trocha počuť kdesi zhora mamin šijací stroj alebo babkine ihlice, ako sa prepletajú vlnou, a odrazu ich už nepočuť, lebo babka pri pletení pokojne zaspala. Chcela by som byť človekom, vedľa ktorého si iní budú radi len tak čítať či písať a mať kreatívne čiže pomalé myšlienky ☺.
Ale bude to zrejme aj výzva, keďže sa dnes zvykneme ospravedlňovať za všetko, čo nebolo z našej strany dostatočne rýchle. Ospravedlňujú sa nám čašníci, že jedlo bude „až“ o 15 či 20 minút. Ospravedlní sa nám babička, ktorá nestíha rýchlo vykročiť z električky, pričom zvukový signál, že sa dvere o pár sekúnd zatvoria, je trýznivý. Vo výťahu sa nám ospravedlnia susedia, ktorí nás zastavili na medziposchodí a tým nás nechtiac spomalili. Ospravedlňujú sa nám ľudia, ktorí nevedia tak rýchlo pobaliť nákup na pokladni, lebo nechcú aby im v tom chvate vypadol na zem. Keď si to tu teraz tak ukladám na papier – teší ma, že už aj u nás (podobne ako napríklad vo Francúzsku) vzrastá túžba mať kratší pracovný týždeň, pracovať menej ako 8 hodín denne, byť doma, keď naše malé deti raňajkujú a keď zaspávajú, nehnať deti do šiestich rokov do štúdia, nechať im priestor kresliť si, hrať sa, vyrastať na rozprávkach a byť v prírode. Ukazuje sa, že voľný čas, ktorého majú Francúzi teraz o niečo viac na úkor toho pracovného, ich nerobí lenivými či menej produktívnymi. Naopak, výskumy hovoria, že ich produktivita v práci stúpla, a voľný čas využívajú na sebarozvoj – navštevujú kurzy kreslenia, hudby, viac sa prechádzajú, meditujú, rozprávajú sa s priateľmi, trávia čas s deťmi a rodinou. Britský filozof Bertrand Russell dávnejšie napísal skutočne inšpiratívnu myšlienku: štvorhodinový pracovný čas by z nás urobil láskavejších, menej šikanujúcich a menej podozrievavých.
Hodiny ukazujú päť poobede – a ja konečne pomaly dopisujem túto esej. Nie, nepíšem ju v kancelárii pod pracovným tlakom. Ale ani v tichej a voňavej kaviarni pri niekom neuponáhľanom, čo by ma robilo tvorivejšou. Píšem a pozerám neustále na hodiny. Áno, ešte aj v tomto podlieham tikotu hodín a chcem zrýchľovať. Písanie mi to však nedovolí. Hlava nie je dostatočne vypnutá a oddýchnutá, aby mi nápady a myšlienky vyskakovali ako ryby z mora. Zázračný rybolov sa nekoná. Moje pomalé tvorivé „ja“ sa však tomu rýchlemu - nebude dnes nezmysluplne ospravedlňovať. Lebo nie, nemešká. Iba si dovolilo neuvažovať a nepísať tak rýchlo ako umelá inteligencia. Lebo iba rastliny, ktoré nie sú hlboko v zemi, vzchádzajú rýchlo. Ale keďže nemajú koreň, rýchlo aj vyschnú.
