Nie je poleno ako poleno alebo ako si vystružlikať nádej

Vypočujte si trocha vianočnú a tak trocha rozprávkovú a spomienkovú esej z autorskej dielne Rádia Litera. Monika Zumríková Kekeliaková v nej píše o polenách, ktoré nám iní či život nahádzali pod nohy. Môžeme sa o ne potknúť a úplne zastať. Ak sa však nevzdáme, práve týmito polenami si môžeme podkúriť... Číta Andrea Eliášová. 

Nie je poleno ako poleno Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.

V rodičovskom dome, dole v tej najväčšej hosťovskej izbe, sme odjakživa mali krb. Takmer nikdy sa v ňom nekúrilo, nemal dobrý ťah hore komínom. Aby mu nebolo zima, niekedy som sa mu ako dieťa prihovárala ☺. Nazerala doň, či cez tú jeho tmu smerom hore predsa len niečo nezazriem. A, veru, vždy mi niečo prezradil, najmä počas Vianoc. Stačilo si k nemu prisadnúť, zavrieť oči a zasnívať sa. Pri funkčných rodinných krboch sa takmer vždy nachádzali aj drevené polená, neraz naukladané v prútených košoch. Francúzi si doteraz zvyknú na Vianoce podkurovať čerešňovým klátikom a pochutnávať si na vianočnej roláde zavinutej do podoby polienka. Deti v Katalánsku majú zasa zvyk starať sa o svoje vianočné polienko, ktoré ich nakoniec obdarí sladkosťami.

Píše sa rok 1989 a ja vidím vo svojich spomienkach jedno zvláštne drevené poleno. Kľačím uprostred školskej chodby v suteréne. Je veľká prestávka, okolo mňa stádovito cirkulujú žiaci, prechádzajú sa. Nespĺňala som požiadavku chodiť dookola v nastolenom rytme a nevyčnievať, preto verejne kľačím. Ja si na tú potupu až tak nepamätám, pamäť a hrdosť ju radšej zotreli ako studený pot z čela. Moja sestra vidí to polienko doteraz. Bola vtedy ešte len prváčka na základnej škole, keď ma zazrela takto potupne kľačať. Vzplanula. Z čistej sesterskej lásky, aby sa jej uľavilo, povedala jednej zo žiačok, že majú primitívnu pani učiteľku, vtedy ešte súdružku. Lebo dala jej sestru kľačať! Nepovedala primitívnu, povedala iné expresívne slovo, nie však vulgárne. Vždy sa nad sestrou pousmejem, ako ma ona mladšia bránila. Klátiky a somárske lavice ako tresty pre žiakov časom, našťastie, padli, aj s totalitným režimom.

Píše sa rok 2023, sú Vianoce. Žena, ktorej sa veľmi podobám, číta rozprávku o veľkej nádeji. Tú o Jankovi Polienkovi. Nie, nie je v nej žiadny trestajúci školský klátik. Je o dieťatku, ktoré rezbár vystružlikal z obyčajného polienka bezdetnej žene, a ono vďaka jej spevu ožilo.

O polená, ktoré nám iní či život nahádzali pod nohy, sa môžeme potknúť a úplne zastať. Ak sa však nevzdáme, práve týmito polenami si môžeme podkúriť. To tvrdé a mŕtve v nás vystružlikať a oživiť. Akú pieseň si pri tom vzkriesení nádeje či novej cesty zaspievame, je už len a len na nás. Možno to bude práve tá vianočná.