Keď nám rýchly svet dáva pokuty Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
Nedávno som sa začítala do zaujímavej knihy, ktorú napísal Carl Honoré. Upútal ma už jej názov – Chvála pomalosti. Spozornela som pri viacerých úvahách autora, ale táto veta ma zastavila azda najviac: „keď sa ľudia presťahujú do väčšieho mesta, začínajú všetko robiť rýchlejšie – opotrebenie sily nervov je enormné.“ Neviem prečo, ale hneď som si spomenula na moju skúsenosť s knižnicou v malom mestečku, kde som dlhé roky žila a vyrastala. A pripomenula sa mi aj jedna z knižníc v našom hlavnom meste, kam som sa pred rokmi presťahovala. Požičiavanie mnohých kníh v jednej z knižníc v našom hlavnom meste je obmedzené na týždeň a dá sa, tuším, predĺžiť iba o ďalšie dva dni. Priznám sa, že je to nepríjemný pocit mať knihy iba na týždeň. Ešte ich len držím v rukách pri výpožičnom okienku a už cítim na sebe ten diktát a tyraniu času, ktorá mi hovorí: „rýchlo sa do kníh ponor, rýchlo si vypíš, čo potrebuješ, rýchlo si z nich aspoň niečo odfoť do mobilu a v presne určený čas ich vráť, poponáhľaj sa, týždeň uplynie, ani sa nenazdáš“. V takýchto chvíľach sa rada prenášam do malých mestských knižníc môjho detstva, kde sa všetky knihy požičiavali na mesiac a mohli sa ešte aj dvakrát o ten mesiac predĺžiť. Toto nechce byť vonkoncom moja výčitka voči systému požičiavaniu kníh v niektorých veľkých mestách a knižniciach, lebo má určite svoje opodstatnenie. Ide skôr o akési uvedomenie, že kult rýchlosti okolo nás existuje a ešte aj samotné čítanie kníh, ktoré patrí medzi vzácne spomaľovače dneška, vieme presunúť do sféry rýchlobehu.
Ako toto všetko dávam na papier - navracia sa mi aj ďalšia, možno aj troška úsmevná skúsenosť. Po absolvovaní dentálnej hygieny u zubára dostávam odporúčanie, aby som už nepoužívala tú najmäkšiu zubnú kefku ako doteraz. Ale prešla na tú strednej tvrdosti. Vraj patrím do generácie, ktorá žije rýchlejšie a rýchlejšie, a takto rýchlo si zvykne umývať aj zuby. Mäkká kefka potrebuje viac času, aby bolo umývanie dostatočne efektívne. A takýto čas dnešný človek v produktívnom veku jednoducho nemá. Neviem, samozrejme, či existujú ohľadom tejto skutočnosti aj nejaké seriózne výskumy, neskúmala som to, ale že zrýchľujem mnohé svoje aktivity pod tlakom akejsi vtieravej súčasnej filozofie „rob veci stále rýchlejšie a rob ich viac a viac“, to si uvedomujem už dlhodobo.
Ako som sa postupne prečítala knihou Chvála pomalosti, začala som chápať lepšie aj svoje návyky, ktoré som si za tých pár rokov života vo väčšom meste s rýchlejším tempom povytvárala. Prestala som nosiť náramkové hodinky, lebo mám aspoň v niektoré časti dňa vďaka tomu pocit, že ma hodiny nemajú pod kontrolou a čas len tak voľne okolo mňa plynie, neuteká mi, ani ho nemusím naháňať a súperiť s ním. A keď už naozaj potrebujem, pozriem sa na hodiny v mojom mobile. Ak sa dá, doprajem si aspoň cez víkend rána, keď môj prvý pohľad nezablúdi hneď na budík, ale na vychádzajúce slnko v okne a aspoň hodinu ma ručička na ciferníku aleže vôbec nezaujíma. Nedostane ma pod časový tlak a pocit, že zasa musím niečo rýchlo dobehnúť. Už lepšie rozumiem aj niektorým mojim večerom, keď trocha do noci pretiahnem čas len a len pre seba. Možno je za tým iba to, že áno, dovolila som si neísť do postele v presne stanovený čas, čiže jednoducho meškať. A nepodvoliť sa tej filozofii lineárneho času, ktorú západný človek žije. Tej filozofii, že čas je letiaci šíp a stále ti len uniká a uniká. Už C. S. Lewis upozorňoval v roku 1941, keď písal Rady skúseného diabla, že sme ako ľudstvo prestali mať zmysel pre náš prirodzený čas, pre život v určitých cykloch, napríklad v ročných obdobiach. Že čas nie je niečo, čo nám stále len uniká a ovláda nás. Ale každý máme svoj vrodený čas, máme objaviť svoje vlastné životné tempo, ktoré je jedinečné a nemá kopírovať tempo ľudí naokolo, dokonca ani tých najbližších a priateľov. A nemáme napĺňať ani manipulatívne predstavy rýchlych ľudí rýchlej doby, ktorí sú najrýchlejší práve preto, že sa nachádzajú vo fáze tesne pred vyhorením. Biblia, podobne ako viaceré východné náboženstvá, čas vníma ako cyklický. Čas, ktorý prichádza a odchádza, čiže sa stále obnovuje – je čas narodiť sa a čas umrieť, čas smiať sa a čas plakať, čas hľadať a čas strácať, čas vojny a čas mieru...
Detstvo mnohí vnímame dodnes ako plnohodnotný čas azda aj preto, že sme žili svoje aktivity v cyklickom vedomí času – púšťali šarkany vždy na jeseň a kúpali sa v potokoch, riekach či jazerách v lete. A mohli mať tempo vlastné času dieťaťa.
Niekedy má zmysel mať rýchle raňajky, rýchlu kávu, rýchly obed, ísť tou najkratšou cestou domov, hoci tá dlhšia je tichšia a krajšia. Nastúpiť rýchlo do električky, hoci druhá pôjde o dve minúty. Ale byť v tom všetkom pomalším, keď to má zmysel, to už je výzva.
Dopisujem túto esej – a knihy na mojom stole sú už po výpožičnej týždňovej lehote. Iba si vzdychnem a uvedomím si, že neviem žiť tak rýchlo, ako sa to niekedy vyžaduje, neviem tak rýchlo čítať, ani pracovať, ako sa to dnes neraz očakáva. Rýchly svet nám za to dáva pokuty. Zamrzí to, ale vedomie vlastného rytmu je viac ako byť tým najrýchlejším či za neraz absurdných okolností a požiadaviek časovo presným.
