V cykle V skratke budete počuť Veroniku Dianiškovú a jej esej Babka a my.
Babka a my
Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
Babka mala celý život žltý bicykel. Do obchodu sa spustila, až za ňou vial ručník, a hore dedinou ho tlačila, naložený nákupom. Kým som bola menšia, posadila na šaraglu - tak sa v Hornom Trhovišti hovorilo nosiču- aj mňa. Keď si spomeniem na detstvo, obvykle sa mi neobjavia v mysli veľké zážitky. Mali sme aj také, všelijaké kolotoče, alebo výlety do Zoo. Ale vždy, vždy si spomeniem si na tie mesiace, ktoré sme trávili u babky. Nehrala sa s nami. Nevymýšľala nám žiadne zážitky, vlastne tak celkovo nevymýšľala vôbec. Nikdy nebola nervózna, ani keď sme sa ako dve decká motali celý deň po kuchyni. Nikdy sme neotravovali, vždy nás počúvala. Občas sme sa aj pohádali, ale to vo svetle prázdnin vôbec nebolo podstatné. No a najradšej som mala, keď sa mi občas- skutočne len občas, pretože babka nám dovolila všetko, aj spať, dokedy sme chceli- podarilo zobudiť sa ešte za šera. Šla som do kuchyne, babka si čítala a pila čaj. Občas tú knihu privrela, akoby na rannom čítaní bolo niečo nepatričné. Vykukla na mňa spoza okuliarov. “Budeš frištukuvat, uvarím ti vajce?” Spýtala sa, a potom mi spravila chlieb s maslom a uvarila vajíčko, vydýchla si, sadla si nazad ku knihe a čaju a vyprávala sa so mnou. Boli sme v kuchyni samé dve, deň ešte celkom neprevzal vládu a nikto mi ešte babku neukradol, ani sestra, ani dedko, ani obchod, varenie či slepice.
Na rozhovory si nespomínam, len na to teplo, čo sa mi rozlievalo všade, a na to, že babka sem tam spomínala čítanie, ako dáku pokútnu zábavu, ako čosi, bez čoho nedokáže žiť, ale nevie, kde sa to v našej rodine nabralo, a že ja som taká istá. Som, doteraz nezaspím, ak si cez deň neprečítam aspoň kúsok textu. Babku nikto nikdy neučil nič o umeleckej literatúre, napriek tomu mala vkus. Červená knižnica sa jej v rukách nikdy neocitla, alebo o tom aspoň neviem. Stála tak pevne na zemi, že by sa na tých príbehoch len smiala. Mala rada detektívky a kriminálky, alebo drámy. Ale tie kvalitné. Tie nekvalitné potom hodnotila recenziou, ktorá mala 1 vetu: Nemá to ani hlavu ani patu. Alebo čítala knihy, v ktorých večne spievajú lesy. Láska k čítaniu sa ale v našich životoch azda dá vystopovať. Raz mi rozprávala, že jej otec, keď sa vrátil z nejakej cesty, vždy jej doniesol zošit s rozprávkami. . Tam to kdesi začalo. A možnože aj môj pradedko čítal rád, keď mal možnosť, preto tie zošity kupoval.
Alebo - hocikoľko som babke ležala s hlavou na kolenách, keď sme pozerali film, a ona ma škrabkala po chrbte, a hovorila, ty moja holubica, ty moje vtáčatko. Až teraz viem, že sme mali u nej a u dedka život ako vo filmoch pre deti. Mohli sme všetko, dokonca aj samé vyjedať zásuvku so sladkosťami, polievať dvor vodou, obhrýzať kožu z pečeného kuraťa, krotiť sliepky a mačence, čítať si a nudiť sa, motať sa pod nohy a miesiť cesto, čo bola vždy asi skôr hra, než že by to pre babku bola pomoc.
Potom neskôr, keď už bývala u mojich rodičov, pamäť jej vynechávala a neskôr aj slová, niečo jej ostalo. Napríklad to, že som jej mohla ležať na kolenách, alebo glosátorské pomenovanie vecí. Rozprávala už len občas, zato keď raz bol nejaký film “naništ, a nemal hlavu ani patu,”, dala to najavo. Keď sme raz boli dávať kvety na dedkov hrob, podotkla- Gdoví jak im tam je. Alebo je tam volačo, alebo je tam ništ.
Múdrejšie konštatovanie celého sporu o posmrtnom živote som nikdy nepočula, filozofi od Aristotela až po dvadsiatej storočie sa so siahodlhými teóriami o poznaní nedostali ďalej, ako babka týmito dvoma vetami. Gdoví, jak jej tam je, a či tomu Aristotelovi vysvetlila, ako sa veci majú. Pokračujem v kreslení kvetov, lebo je to trochu, akoby na mňa pozerala babka a krútila hlavou, že čo za daromnice to robím, a zároveň sa na ten kvet sama podobala. S babkou sa definitívne skončilo aj detstvo a vo vzduchu ostali visieť veci, ktoré nám už nikto neprezradí. Keď sme ich ešte mohli zistiť a zapísať, nevedeli sme, na čo sa pýtať.
