V roku 2022 vyšla v českom vydavateľstve magazínu Alarm reportážna kniha Apoleny Rychlíkovej a Pavla Šplíchala s názvom „Piko - na životech feťáků záleží.“ Texty najprv vychádzali ako reportáže na pokračovanie, neskôr z nich vznikla rozsiahla knižná publikácia, ktorá vzbudila rozruch nie len v Čechách, ale aj na Slovensku. Právom. O tejto výnimočnej a potrebnej knihe napísala glosu v rámci cyklu "V skratke" naša redaktorka Veronika Dianišková.
Počúvať o tých, ktorých nevidno. Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
TEXT:
Brilantne graficky aj výtvarne spracované texty, mnoho hodín v teréne a pútavý jazyk reportáží i hĺbka ponoru do kontextu spôsobila, že som sa zmohla len na otázku - kedy bude takýchto kníh viac? A kedy ju budú čítať tí, ktorí tvoria sociálne politiky?
Okrem knihy majú texty už aj audio podobu vo forme čítania na pokračovanie, ktoré pre český rozhlas režíroval Petr Mančal a v ktorom účinkujú: Tereza Hof, Klára Cibulková, Anna Kameníková, Hynek Chmelař a Vojtěch Hrabák. Pod precízne a sugestívne vyznenie audio nahrávky tejto reportážnej knihy sa podpísala aj práca zvukového majstra Dominika Budila.
Šplíchal a Rychlíková prierezovo mapujú aj analyzujú rôzne kontexty užívania, rôzne spôsoby odvykania, či tiež užívania kontrolovaného. Azda ani neexistuje geografický, či sociálny alebo spoločenský kontext v súvislosti s užívaním pervitínu, ktorý by Rychlíková so Šplíchalom nerefelktovali. Užívanie kvôli výkonu, užívanie v sociálnom vylúčení, uprostred vylúčených lokalít, odvykanie a snaha o abstinenciu v kontrolovanej komunite, svojpomocné odvykanie či pretrvávanie pri užívaní, a mnoho ďalších. Analýzou dostupných dát i svojich prípadových štúdií postupne vyvracajú, alebo problematizujú mnoho stereotypov, ktoré sa s užívateľmi a užívateľkami spájajú. Napríklad, že jediným riešením a možnosťou je úplné ukončenie užívania, alebo že abstinenciu je možné dosiahnuť len nástupom na oficiálnu liečbu. Pervitín sa tu neukazuje len ako látka meniaca vedomie, ale aj ako sociálny fenomén, čosi, čo je úzko previazané s traumou - v osobnej rovine, a ilegalitou - v rovine spoločenskej. A práve s touto nezákonnosťou užívania podľa Rychlíkovek a Šplíchala súvisia najväčšie problémy, ktoré sa na užívateľov a užívateľky viažu.
Kniha je plná historických a súčasných súvislostí ukotvených uprostred najnovších poznatkov. Podľa historickej osi v knihe Piko sa mení napríklad užívanie a dôvody užívania naprieč desaťročiami.
Ale čo je nemenej podstatné, kniha je sugestívne a pútavo napísaná. Čítame, a sme s nimi tam, kde oni. Pri klientoch a klientách, načúvajúc. Doslova vo vnútri ich životov a aktuálnych situácií. Autorka a autor sú výbornými pozorovateľmi, rozkódujú pred nami problémy a prostredníctvom živých a plastických dialógov vyskladali text tak, že sa od neho - ľudovo povedané - nedá odtrhnúť. To je v kombinácii s mnohými informáciami, ktoré by v iných reportážach text možno zaťažili, ale tu sa to nedeje, vzácnosťou.
Obaja pracujú metódou zúčastneného pozorovania, vstupujú do skupiny informátorovo a informátoriek a sú jej aktívnou súčasťou. Ide o spôsob výskumu, počas ktorého sa výskumník - v tomto prípade reportér stáva členom skupiny, o ktorej bude písať. Čo najviac sa jej snaží priblížiť a trávi v nej čas oveľa dlhší, vstupuje do vzťahov, aj keď členovia skupiny vedia o dôvode, prečo sa medzi nimi ten ktorý výskumník, prípadne novinárka - objavili. Táto metóda je vlastná najlepším reportážam, ale napríklad aj antorpologickým štúdiám. A hoci je kniha Piko reportážnou publikáciou, je intersekcionálna. Vychádza z reportáže, môže zasahovať (a aj zasahuje) na pole antropológie, medicíny, sociológie, sociálnej práce, dokonca aj náhradného rodičovstva, psychoterapie, psychológie, a mnohých ďalších. Rozvracia zaužívané spôsoby zmýšľania u všetkých, azda aj u tých, ktorí sa v problematike vyznajú.
Rozbieha sa pred nami celý dipazaón príbehov - napríklad aj takých, kde ľudia, ktorí sa prepadli do závislosti nekontrolovane, začali abstinovať, potom študovať, a neskôr pomáhali ako terapeuti ďalším užívateľom či užívateľkám. Jediné, čo týchto ľudí naprieč celým geografickým a časovým spektrom spája, je pervitín. Závislosť si totiž zjavne nevyberá. Patrí k mechanizmom prežitia. Navštevuje všetky sociálne vrstvy, vstupuje do najrôznejších životných situácií.
Nie je to však len témou a autorským majstrovstvom, čím je táto kniha výnimočná. Ide aj o to, kto v nej rozpráva, a čo nám povie. Tvorcovia ustúpili do úzadia, zámerne prenechávajú hlas tým, ktorí ho dostanú veľmi zriedkavo, ak vôbec. Sú empatickí k svojim respondentom, respondentkám, informátorom a informátorkám. A my ich chceme počuť. Aj preto, že deliaca čiara medzi nami a nimi v knihe mizne, a potom už neexistuje. Povedzme si pravdu, ona neexistuje ani v realite, hoci ju občas radi a s ľahkosťou kreslíme, dokonca sme si ňou istí. Ibaže v týchto textoch by mohla rozprávať naša sestra, syn, brat, teta, kamarátka, a je nám to pri čítaní čím ďalej, tým jasnejšie.
Kniha Piko - na životech feťákú záleží nie je strhujúcim dokumentom len pre širokú verejnosť, ale mala by byť povinným čítaním a študijným materiálom aj pri navrhovaní zákonov a ich implementácii, i na katedrách sociálnej práce Mala by byť rukoväťou, ktorej sa držia terénni sociálni pracovníci o tvorcovia a tvorkyne politík týkajúcich sa závislostí vôbec. A pre tých, ktorí sa odborne s touto témou nestretávajú je to kniha o dôsledku závislostnej ilegality, o sociálnom vylúčení a o subjektívnych, osobných, traumatických a intímnych príbehoch, ktoré nie sú vzdialené pre nikoho z nás. Reportáže totiž zdôrazňujú zraniteľnosť, ktorej sme vystavení všetci, a tie životné krízy a momenty, ktoré by nás mohli spájať.
