Peter Macsovszky je tohtoročným víťazom prestížnej ceny Anasoft litera. Narodil sa v roku 1966 v Nových Zámkoch, momentálne žije v Brazílii. V rozhovore pre Rádio Litera vám prezradí, že aj keď sa o jeho knihe Tantalópolis hovorí ako o románe, on sám sa za románopisca nepovažuje. Vysvetlí tiež svoje rozhodnutie pre na slovenské pomery netypické štrukturovanie viet a prezradí aj to, čo mu zo Slovenska najviac chýba.
Počúvate audioknihy alebo hovorené slovo? Čo si myslíte o audio literatúre v porovnaní so zážitkom z čítania?
Nepočúvam. Keď človek počúva literatúru, všeličo mu môže uniknúť. Môže si premeškaný úsek vrátiť späť, to je jasné, ale vizuálne stretnutie s textom je predsa len čosi iné. Audio literatúra je však užitočná – najmä pre nevidomých. A potom ešte pre tých, ktorým je bližšie hovorené, než písané slovo. Počúvať literatúru je trošku také, ako čítať partitúry. Ale zas prečo nie? Prečo nevnímať aj knihu ako zvukovú sochu?
Píšete prózu i poéziu. Preferujete jeden žáner pred druhým? Vyjadrujete prózou niečo, čo sa poéziou nedá alebo naopak?
Poéziu i prózu vnímam ako dva spôsoby akčného umenia. Zaujíma ma činnosť, proces, pohyb. Písanie poézie je divadelná rola. Rovnako ako písanie prózy. Poézia sa môže vysmievať próze a próza zasa poézii. Ale v dnešnom svete, keď všetci tušíme, čo asi bude nasledovať, je celkom absurdné používať slová ako „poézia“ a „próza“.
Žáner románu Tantalópolis je ťažko určiteľný a možno to ani román nie je. Kritik Rado Passia sa o knihe vyjadril, že je to „bedekerová fikcia, inovatívna hra s cestopisným žánrom“.
Páči sa mi Passiova definícia. Pôsobí na mňa osviežujúco, inšpiratívne. A Tantalópolis skutočne nie je román. A ja nie som románopisec. Som účastník určitej, dočasnej, povedzme dva roky trvajúcej akcie, ktorej výsledkom je aj táto bedekerová fikcia.
Čitateľ hneď na začiatku čítania pochopí, že nejde celkom o tradičnú literatúru. Román používa experimentálne sekanie viet a bodka sa vyskytuje aj tam, kde by sme ju typicky nedali. Prečo ste zvolili takúto štruktúru?
Neviem, či to sekanie viet je až také experimentálne. Možno na Slovensku. Ale v iných krajinách je to jedna z bežných, prijatých metód… Bol by som rád, keby si čitateľ uvedomil, že ľudská myseľ nemyslí v usporiadaných, rozvitých a elegantných vetách či súvetiach. Ako vyzerá jedna myšlienka? Ako vyzerá konflikt alebo zaľúbené stretnutie dvoch nedomyslených myšlienok? Žeby ako presne usporiadaná, vybrúsená veta? Niekomu sa možno zdá jazyk Tantalópolisu nekomunikatívny. Svet používa množstvo určitých, čiastočne aj logickým spôsobom usporiadaných jazykov, a predsa sa zdá ako keby komunikácia viazla, utápala sa v nezmyselných a krvavých nedorozumeniach.
Boli ste prekvapený
ocenením Anasoft litera?
Veľmi. Nepočítal som
ani len s tým, že sa ocitnem medzi nomináciami. Súťaže a ocenenia – to nie je
moja parketa.
Pred pár rokmi ste sa presťahovali do Brazílie. Ako sa vám tam žije?
Žije sa mi naplno. Ako v každej krajine, kde elementárne veci nie sú vždy samozrejmosťou.
Čo vám zo Slovenska najviac chýba?
Maďarská gastronómia.
A na záver, máte pre
našich poslucháčov odporúčanie na nejakú dobrú knihu, ktorú ste v poslednom
čase čítali?
Eugen Gindl: Čelom vzad, ozvena!
Z Rádia Litera spisovateľovi Petrovi Macsovszkému ďakujeme za rozhovor a už teraz sa tešíme na jeho najnovší umelecký happening.
Zdroje snímok: portrét použitý so súhlasom autora, zvyšné fotografie: Anasoft litera
